https://www.facebook.com/474744339373430/

Šlabikár pre ženu, Bratislava (2026)

04/08/2026

Podaj somárovi prst, zožerie ti celú ruku

Poznáme to. Pomôžeš raz a potom to niekto berie automaticky, že haló, kde si s tou pomocou? Vypočuješ dvakrát a potom, že haló, už som tu, už chcem na teba nahádzať vedrá svojich zlyhaní, problémov a starostí. Podáš niekomu niečo a potom, že haló, už si mi dlho nič nedala! A vtedy si povieš, že doba môže byť supermoderná, môžeme sa na počkanie spájať aj s mimozemšťanmi v galaxii, ale to staré "Podaj psovi prst, zožerie ti celú ruku", nikdy nevyjde z módy.

A stále je to pravdivé!

Na tohto somárika mi nesiahajte a o somárikovi pekne hovorte😃 Cez víkend som bola s našou rodinou v nádhernom prostredí Pstruhový raj kúsok od Topoľčianok. Nuž a súčasťou tohto areálu je aj minizoo, kde bol aj takýto rozkošný somárik. Nakŕmila som ho a on mi dal ako poďakovanie pusu, ale ešte ma aj dohrýzol. Aby sme sa chápali, bolo to jemné hryzkanie, takže nepredstavujme si volanie záchranky, otvorené rany, šitia ani nič podobné. Fakt bol zlatučký.

Zisťujem, že niekedy sú zvieratá milšie ako ľudia, ale je fakt, že ešte som nikdy nestretla zoči voči rozzúreného leva

Nuž a keďže moja sestra ma odfotila s týmto somárom, tak mi napadla práve táto téma - Podaj somárovi prst, zožerie ti celú ruku! Téma, s ktorou sa každá z nás pravidelne stretáva, pretože z niektorých ľudí sa vytratila slušnosť a niektorí sú "nenažraní!" ako prasiatka. A my, tvory empatické, sa potom rozčuľujeme a trpíme a hovoríme si: "Sme staršie, musíme byť rozumné, musíme pomáhať."

Nie, nemusíme!

Život ma naučil, že empatia je niekedy krásna vlastnosť, ale vie aj ublížiť. Existujú ľudia, ktorí na vás nahádžu toľko svojich verbálnych výkalov, že zrazu máte pocit, ako keď z balóna vypustíte vzduch. Spľasnete a pýtate sa: "Kde je moja energia?" No kde je? No niekto ti ju surovo drzo ukradol! A to len preto, že si chcela byť slušný človek. Takže nemýľme si empatiu s dobročinnou akciou, že 24/7 musíme pomôcť a vypočuť každého.

Kde je otrávená pôda, tam nič nevyrastie.

Máme autá, ktoré už nepotrebujú šoférov. Máme robotov, ktorí nás obsluhujú. (Neberte to tak, že to má každý, ani ja to nemám, ale existuje to). Ale občas nám chýba slušnosť a keď sa od nej odkloníme, tak sme v p***li! A preto sa držím starých pravidiel, ktoré vždy budú nadčasové.

▶ Keď máš pocit, že hádžeš hrach o strenu, utekaaaaj!
▶ Keď ideš na návštevu, slušnosťou je niečo priniesť
▶ Nemôžeš stále len brať, musíš aj dávať
▶ Nie si 112 - ka, nemusíš byť k dispozícii nonstop
▶ Nie si linka dôvery, nemusíš každého vždy vypočuť
▶ Keď sa ťa pýtajú, odpovedaj a nečum ako blbec
▶ Za pozdrav "Dobrý deň" ešte nikomu jazyk neodpadol
▶ Keď niekto nepýta tvoju pomoc, nedávaj mu ju nasilu
▶ Netvár sa, že si nesmrteľná
▶ Keď ťa niekto raz sklame, sklame ťa ďalších tisíckrát
▶ Nad nikoho sa nepovyšuj, pred nikým sa neponižuj!

Súhlasíte či nie?

Mimochodom, viac z toho krásneho Pstruhového raja si môžete pozrieť na Instagrame:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

02/08/2026

Spomaľujme, spomaľujme, lebo inak nedopadneme dobre

Rozhodla som sa. Chcem tráviť čas v prírode. Chcem spomaľovať. Chcem sa vrátiť k svojej podstate. Precestovala som asi 40 krajín sveta, mala som obdobia, keď som bola presvedčená, že najlepšia investícia je do oblečenia a módnych trendov a že mestský život “is the best”. A zrazu sa všetko začína meniť.

Asi je to ten “citlivý” vek po 45, ale začína sa mi to páčiť. Pred 3 rokmi som zdedila chatu po mojom otcovi na strednom Slovensku. Bola to jeho srdcová záležitosť. Ja som bola malá, keď ju otec staval. Pamatám sa, že s chlebom v ruke som sedela na kameni, keď otec muroval ešte len pivnicu. Bolo to miesto, na ktoré sa prišiel krátko pred smrťou rozlúčiť.

Sestru požiadal, aby mu dala infúziu, moj muž ho nasadil do auta a išli sme na chatu. Mal možno 60 kíl, sily žiadne, ale vystúpil z auta, popozeral sa a usmial sa. Bolo to posledný raz, čo tam bol a on to vedel. Dnes tá chata patrí mne. Tri roky som zápasila sama v sebe, čo ďalej.

Nemohla a nechcela som ju predať, pretože by som prišla o poslednú spomienku na otca. A tak som sa pustila do rekonštrukcie. Bude trvať rok. Premením ju na krásne miesto, kde budem tráviť čas. V lese, v nádhernom prostredí. V prostredí, kde okolo behajú srnky, kde dole je rybník, kde vzduch vonia a kde je “obyčajnosť”. Kde čas sa spomaľuje…

Je čas vrátiť sa k svojim koreňom. Na miesto, ktoré by si pokojne mohlo zaslúžiť tabuľku s nápisom “bezstresová zóna”. Kde špekačka opečená na ohni má vyššiu cenu ako kalamáre.

Včera som tam bola. Bol to tak nádherný návrat do detstva, že som plakala. Po ceste naspať som sa zastavila v kúpeľnej kaviarni, išla som aj okolo kúpaliska, kde som presne videla deku, na ktorej sme ležali. Videla som mamu, otca, sestru a aj našu žltú škodovku 105. A veľmi, veľmi mi bolo smutno. Až tak, že som zastavila auto a musela som si utrieť oči, aby som videla na cestu pred sebou.

Stále hovorím, že vek po 45 má jednu obrovskú nevýhodu. Strácame. Nie veci, ale ľudí. A je to sakra ťažké.

Veľa vecí sa za tie roky zmenilo, ale zmenil sa aj moj pohľad na moje “dedičstvo”. Možno mi ju rodina zanechala kvoli tomu, aby som sa vrátila k “obyčajnosti”, z ktorej pochádzam. Aby som spomalila, zastavila a našla radosť v obyčajných maličkostiach. Včera som bola tak šťastná ako blcha. Zakhyzla som sa do tak kyslého divého jabĺčka, že tak kyslý nie je ani citrón. Išla som piť vodu z termálneho prameňa, ktorá bola tak horúca, že mi obarilo jazyk, ale bolo mi dobre…

Všade okolo nás sledujem, ako stresy, tempo ničia ľudí v našom veku. Choroby, rozpady vzťahov, depresie, závisloti… naháňačka bola dobrá, keď sme ako deti šantili na ihriskách, ale nie v živote a nie vo veku, ktorý je citlivý. A pochopila som, že radšej sa budem naháňať h**e kopcom, keď budem na chatu vynášať veci ako sa budem naháňať za niečím, čo ma doženie na miesta, na ktoré nechcem zatiaľ ísť.

Takže, možno raz aj pokojná a spokojná chatárka zo mňa bude a začínam sa tešiť na túto novú výzvu.

Viac foto a videí z miesta, kde sa zastavuje čas, nájdete aj na mojom Instagrame.
www.instagram.com/slabikar_prezenu

29/07/2026

Po včerajšom príspevku sa vrece roztrhlo s jedoslinami!
Alebo... už chápem, prečo všade vládne stres, nervozita a agresivita

Jaj, keď som včera dala príspevok o bielkovinách a o silovom tréningu, spustila sa taká lavína, ako keby som oznamovala, že ľuďom idem skonfiškovať ich majetky. Jediné moje šťastie je, že som do istej miery "mavpicistka" (pani učiteľky, milé dámy, hlboko sa ospravedlňujem za toto slovo, ale vážne neviem k tomu nájsť ekvivalent). Žeby flegmatička?

Prečítala som si komentáre, porobila som si "prieskum" a zistila som, prečo je toľko nenávisti a zloby. Lebo každý má potrebu kopnúť si. Máme prvenstvo v kopanej! A zostala som v šoku, ako niektoré ženy dokážu byť voči iným ženám hnusné. Jedovaté. Nazvala som ich "jedosliny".

Kopú často anonymne, s profilovkami vygenerovanými AI a pod pseudonymami. Nudia sa. Nechcú, aby ich niekto konfrontoval, spoznal nedajbože na ulici. Jasné, tíško pod paplónom, v izbičke, s nabitým mobilom... sa dobre anonymne hádžu jedosliny... mimochodom, je to ich prirodzené prostredie, v ktorom prekvitajú.

Nebudem sa vracať k tomu príspevku, lebo zase ma poniektoré pôjdu upáliť na hranicu a keďže je beztak už dosť teplo, tak zažívať oheň sa mi fakt nechce. Ale ja som vám v tých komentároch zistila jednu vec... rozmohol sa nám tu taký nešvár zvaný "Keď máš iný názor, treba ťa doraziť."

Neplačem, nesťažujem sa, len konštatujem. (Nie, že mi budete zase vypisovať, že tu vyplakávam...)

Len aby sme sa chápali. Milujem názory, milujem komentáre a keď som si ich prečítala, tak s mnohými súhlasím, s mnohými nesúhlasím. Bola som napríklad rada, že mi písali ženy s iným názorom, bola to konštruktívna kritika. Zamyslela som sa a v niektorých veciach im dávam za pravdu. Boli slušné, normálne a to, čo napísali, malo hlavu aj pätu. Mám rada ľudí, ktorí si stoja za svojím - hoci opačným názorom, ale vedia ho dobre vyargumentovať. Nenásilne, vecne, priamočiaro. Tak to má byť.

Bola by som blázon, keby som sa za to na nich hnevala!

Na svete žije vyše osem miliárd ľudí a keby každý s každým súhlasil, bola by strašná nuda. Navyše stále tvrdím, že všetkých nás nevyrobila jedna a tá istá fabrika kdesi v Číne, tak logicky, že sme každý iný.

Ale potom sú tu jedosliny! Špeciálny nový druh!

Tie idú prvú ligu. Rozmasírujú pršteky, ťukajú do mobilu a idú bomby. Podľa mňa si ani neprečítali príspevok do konca, ale už urážali. Vzhľad (to je ich živná pôda), vek (Keď nevieš, čo napísať, napíš, že vyzeráš na 100), intelekt...podľa toho som urobila rozbor týchto milovaných jedoslín. Jedosliny sú primitívne bytosti žijúce na zlých energiách a zlých myšlíenkach. Ich jedlom nie je ani cottage syr, ani tuniak v konzerve a žiaľ ani šúľance s makom, ale zloba. Kilogramy zloby!

Nikdy sa nevyjadrujú k podstate, k téme, ale hneď idú na to ako v štvrtej cenovej. Napríklad: "Ty vyzeráš takto a takto." Kua, veď nikto ťa nenúti dať si plagát s mojou fotkou na stenu v obývačke. "Vy nevyzeráte vôbec zdravo." Pani si asi myslí, že je CT prístroj alebo magnetická rezonancia alebo Kašpirovskij, to sa občas stáva. Rieši sa to na psychiatrii. "Vy ste neprečítali inú knihu ako Šlabikár." Pani je snáď veštkyňa, ktorá veští z vyluhovaného čajového sáčku Pigi!

Jedosliny nikdy neprijímajú iný názor. Kto nemá ich názor, hneď zaútočia ako anakonda v pralese, keď jej chceš vybrať jedlo z papule. A tu som pochopila jednu vec, ktorú my ľudia občas robíme. Neakceptujeme iné názory. Kto nejde s nami, ide proti nám! Ideme rozšľapať každého, kto má iný názor. Ideme ho poslať na popravu, lebo si dovolil povedať niečo, s čím sa ich myseľ nestotožňuje. Chyba, veľká chyba! Presne preto sa stáva, že sa rozpadajú vzťahy, priateľstvá, pracovné väzby, rodiny... a preto vzniká toľko psychopatov.

Skúsme sa teda namiesto bielkovín a silového tréningu skôr zamyslieť nad tým, či opačný názor musí byť trestný. Ži a nechaj žiť... Majme rešpekt pred každým iným názorom, vypočujme a je len na nás, či sa s ním stotožníme, alebo nie. Ak nesúhlasíme, pokojne povedzme, prečo nesúhlasíme a dajme druhej strane možnosť voľby. Rešpektujme, že niekomu sa páči zelená farba a iný ju neznáša. Niekto miluje operu a iný techno. Niekto zbožňuje bryndzu, iný ju nenávidí. A niekto miluje cukor a iný si povie: "Cukor je smrrrrť."

A to by sme mali po tej slávnej 45 - ke pochopiť, ak sme to nepochopili doteraz.

Ale zase, niektorým jedoslinám by kocka cukru neuškodila, parádne upokojuje nervy😃

Sledujte Šlabikár pre ženu aj na www.instagram.com/slabikar_prezenu

28/07/2026

Ešte raz mi niekto povie, že po 45 - ke "Jedz veľa bielkovín a cvič silový tréning od nevidím do nevidím", tak vyskočím z vlastnej kože

Možno ma milovníčky fitness a zdravej stravy ukameňujú, ale nech! Viete, na čo začínam byť prudko alergická? Presne na tieto dve rady pre ženy po 45 - ke. Zo všetkých strán na mňa vyskakujú vety: "Jedz veľa bielkovín" a "Cvič silový tréning". Otvorím chladničku a už aj tá mi hovorí tieto vety. Otvorím mobil, nech sa páči, hneď to na mňa vyskočí. Zatvorím oči a mám sen, v ktorom počujem: "Si žena po 45 - ke, jedz bielkoviny, mňam, mňam, mňam." Šľahne ma!

Ja si naozaj nepamätám, že moje staré mamy alebo mama by riešili bielkoviny a silové tréningy. Podľa mňa sa doba zbláznila a všetci máme žiť podľa akože nejakých návodov. Ale sú tie návody stopercentné?

Generácia našich starých rodičov to nerobila. Pre nich bolo jediným návodom to, že postaraj sa o rodinu, teš sa z maličkostí, oddychuj, vychutnávaj si krásne okamihy života, stretávaj sa s ľuďmi, ktorých máš rada a pomáhaj! Venuj sa deťom, hýb sa, ale prirodzene. Dávaj, nebuď lakomá a dostávaj... Komunikuj, nebuď egoistická. Každého slušne pozdrav. Vždy pomáhaj zvieratám... keď si hladná, najedz sa a neprejedaj sa, neplytvaj potravinami. Usmievaj sa, pretože zamračená tvár ešte nikoho nepotešila.

Lenže časom tieto banálne a asi nepopulárne rady dostali "na frak" a zrazu všetko sa točí okolo SEBA. Zabijete ma, ak začnem mať pocit, že je tu doba egoistická? Alebo sa mýlim?

Práve preto niekedy rozmýšľam, či by nebolo fajn vykašľať sa na tie bielkoviny a silové tréningy a začať dávať ženám radšej iné rady, ktoré by im urobili život zmysluplnejším. Napríklad - keď nevládzeš, oddýchni si. Keď máš zlý deň, daj si zmrzlinu. Keď sa cítiš sama, vezmi kamarátku na kávu a kecajte do aleluja... alebo... choď do prírody zbierať bylinky, choď na prechádzku s deťmi, nech nie sú zatvorené len doma... Poupratuj si, nech nežiješ ako prasa. Vždy maj čisté telo, veci a pekne sa obleč.

Nie, každý rieši len tie poondené bielkoviny a silové tréningy.

Priznám sa, že ja tým bielkovinám veľa nedám. Jem to, čo mám rada a keď mi nechutí cottage syr, tak ho nebudem džgať do seba nasilu len preto, že je to populárne. Prečo by som to svojmu telu robila? Starí rodičia ma naučili, že všetko s mierou. K jedlu potrebujem pôžitok. Potrebujem cítiť jeho chuť, vôňu, voňavé bylinky, koreniny. Potrebujem mať k jedlu atmosféru. A vždy je to pre mňa lepšie ako to, že kdesi počujem, že jedz cottage, tak otvorím kelímok a nasilu pomaly so slzami v očiach ho do seba natlačím.

A čo som ja stroj, do ktorého dáš nejakú čudnú hmotu a vypadnú ti z neho Chicken Mc Nuggets?

To isté, tá móda okolo silových tréningov. Tiež cvičím, ale zisťujem, že neznášam fitká! Trpím v nich ako zviera. Stresuje ma to. Niekedy podľahnem tomuto trendu a idem tam, ale že by mi to robilo radosť, za to ruku do ohňa nedám. Rešpektujem, že každá sme iná... niektorá má rada fitká, činky, robí jej to radosť a je to v poriadku. Ja mám rada menšie "výkrmne", menšie skupinky, nemám rada pokriky typu: "Pridaj! Zvládneš!", takže idem behať (svojím tempom), mám rada jogu, pilates, lebo pri tom ma nikto nenaháňa.

Mimochodom, minulý týždeň som bola vo fitku, mala som tréning a výsledok je ten, že tri dni som v noci jedla Ibalgin, čo ma bolel chrbát. Telo mi dalo najavo, že toto "nem" cesta pre mňa a ja to rešpektujem.

Takže, tak ako neexistuje univerzálny návod na život ako taký, neexistuje ani univerzálny návod pre ženy po 45 - ke. Vlastne existuje... jediný.
Vždy maj radosť zo života, pokoru k sebe a k iným, slušnosť a vždy maj dôvod na radosť.

P.S. Aj tak sú šúľance s makom lepšie ako cottage s konzervovaným tuniakom😛😛
Súhlasíte či nie?

Test, či si žena po 45 - ke, nájdeš na mojom Instagrame:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

27/07/2026

Z denníka ženy po 45 - ke alebo... niekedy sa cítim ako v ústave

Čoraz častejšie hrávame s kamarátkami v našom veku hru: "Hádaj, na čo myslím." Akurát, že my ju nechceme hrať, ale musíme. Dôvod? Nevieme si spomenúť na slová, názvy, mená, takže vo veku 45 + s diagnózou "perimenopauza" nám naozaj nenavrhujte, že poďme si zahrať meno, mesto, zviera, vec!

Ja sa už na tomto období zabávam. Niekedy sa cítim ako v kine, sadnem si do prvého radu, otvorím balík kešu orieškov (popcorn neznášam, lebo sa mi dostáva do zubov) a pozerám sa, čím zase život prekvapil perimenopauzálnu Ľudmilu. (to som ja).

😃 Pol hodinu si neviem spomenúť na slovo... tak napríklad minulý týždeň som viezla kamarátku z koncertu Sandry a hovorili sme o koreninách. Dvadsať minút si ani jedna z nás nevedela spomenúť na koreninu s názvom badián. Ako dve "z ústavu" sme opisovali, ako tá korenina vyzerá. Obidve sme vedeli, na čo myslíme, ale ani jedna z nás ani za toho svätého nevedela naštartovať pamäťové bunky. Tesne predtým, ako som ju vyložila pred domom, vykríkla: "Badián!" Sláva! Veľký potlesk!

😃 Nepamätáš si PIN kódy. To je u mňa už taká klasika, ktorá roky funguje. Našťastie v telefóne mám PIN kód štyri nuly (alebo štyri jednotky?), pretože ja sa fakt nebudem trápiť, keď mi vypne mobil. Ale také PIN kódy od platobných kariet, tak to je vám "podívaná". Naskakuje mi všelijaká kombinácia čísel, len nie tá správna, takže jedného dňa a po minútach hanby pri pokladniach som sa rozhodla, že budem platiť už len mobilom. Ten odo mňa nechce PIN kódy.

😃 Chceš si oddýchnuť po tom, čo si si oddýchla. Neviem, ako to máte vy, ale ja sa nehanbím priznať sa, že len čo vstanem, občas by som si znovu potrebovala ľahnúť. Jednoducho po oddychu by som potrebovala znovu oddych. Čítala som, že vraj za stavy únavy a vyčerpánia môže kolísanie hormónov a fakt, že progesterón letí dole ako v zime na saniach, takže poznámky typu: "A z čoho si taká unavená?" - klaďte veľmi opatrne, lebo budem hrýzť!

😃 V obchode stojíš pred regálom a čakáš, kým si mozog spomenie, čo si potrebovala. Neraz sa mi to stalo. Zaseknutá, zamrznutá, s hlavou v oblakoch a ani za svätého dindi som si nevedela spomenúť, čo som. chcela kúpiť. Rovnako sa mi stáva, že otvorím chladničku, lebo ešte tri sekundy dozadu som vedela, čo z nej potrebujem vytiahnuť a v momente, keď nastane ten slávnostný okamih, že chladnička je otvorená, tak ani obraz, ani zvuk.

😃 Paplón najprv odkopávam a o dve minúty sa do neho znovu balím. Permanentne! Takto vyzerá môj divoký nočný život. To je moja nočná realita. Ani z voza, ani na voz, ako by nebohá babka povedala. Raz sa potím, dychčím, sníva sa mi, že som na Sahare a potom sa v sne teleportujem na Antarktídu a balím sa do neho ako vianočný darček do baliaceho papiera a drkocem zubami. A potom, že ráno - nebuď unavená a buď čerstvá ako rybička!

😃 Každý zvuk je príliš hlasný. Rozmýšľam, či nie je čas presťahovať sa do budhistického kláštora. Mne už prekážajú všetky zvuky. Teda jediný zvuk, ktorému sa poteším, je zvuk práčky, keď doperie, ale inak... rádio príliš hlasné. Pristihla som sa, že v aute buď vypínam rádio alebo počúvam rádio Jemné melódie. Minule môj muž nasadol do môjho auta a skoro buchol od smiechu, že: "To vážne počúvaš Jemné melódie?"
Áno, počúvam....

Inak o týchto vychytávočkách som natočila video Z Denníka ženy v perimenopauze, tak ak sa nudíte, pozrite si ho na www.instagram.com/slabikar_prezenu.

Je s titulkami, aby som vás nerušila 😅

22/07/2026

Keď vidíš speváčku Sandru v rokoch naživo a spievaš si Maria Magdalena, vieš, že už nemáš 20!

Dnes nebudem tu otŕčať svoju fotku, veď si musíte odo mňa oddýchnuť, ale dám moju milovanú Sandru. Čo ja by som sto rokov dozadu bola dala za to, keby k nám do kulturáku v Zlatých Moravciach prišla Sandra z Nemecka a zaspievala nám hity ako Maria Magdalena, In the Heat of the Night a iné, však? No, lenže vtedy som si musela vystačiť s kazetou, walkmanom a teraz...

Teraz to konečne prišlo a včera som si vychutnala jej koncert v Pezinku a normálne som skoro plakala. Jednak preto, že som ju konečne videla naživo a potom preto, že prečo ten čas medzi obdobím "som krpatá a počúvam Sandru" a "mám 46 a aj Sandra trochu zostarla" tak strašne rýchlo utiekol? Bol to krásny, veselý a miestami pre mňa aj trochu smutný večer, ale za to skvelá Sandra nemohla.

To ma chytila nostalgia...

Vyrastali sme na jej pesničkách. Včerajší koncert bol geniálny. Na začiatku ma skoro vystrelo, lebo sadla som si a zrazu predo mnou pohľad nie pre Bohov, ale pre ľudí, ktorí asi v živote neposlúchali. Žeby karma? Predo mnou sa objavil tlstý mužský zadok. Vysvetlím.

Pán predo mnou si sadol. To je tak, keď je niekomu ešte aj stolička malá. A keby len stolička, aj tričko mu bolo zjavne malé. Vyhrnulo sa mu zozadu a žiaľ, zhrnuli sa mu aj gate do pol zadku. Hovorím si: "Toto nie, toto je zlý sen!" Keď som si predstavila, že si budem spievať Mariu Magdalenu a budem musieť kukať na tlstú p***l chlapíka predo mnou, tak som chcela plakať. Našťastie si predo mňa sadla ešte do radu medzi mnou a pánom s prezývkou "odhalená p***l" pani, takže tento výnimočný análny zážitok sa ušiel jej.

No, ale späť k Sandre. Až som mala zimomriavky, keď sa objavila na pódiu. Stále tie isté črty, ten istý hlas, tá istá energia... áno, je to pani v rokoch, ale snáď nebudeme čakať, že Sandra sa medzi tridsiatkou a šesťdesiatkou zabalzamovala a bude rovnaká. Haló, ani ja nemám trinásť rokov... Je to pani, ktorá má svoj vek, ale je skvelá a nech bude mať aj sto, stále je to naše detstvo, mladosť, bohyňa, Sandra!

Keď spievala, miestami sa mi odohrával film s rokmi, keď u nás doma fičala. Kazeťák išiel na plné obrátky, presne som vedela, ako idú jej pesničky na kazete za sebou. A keď sa aj tá páska na kazete zamotala, tak ceruzka všetko opravila...

Spomenula som si na obdobie, keď som bola krpatá, keď som zubnou pastou lepila jej plagáty na stenách v mojej detskej izbe (fakt to najlepšie držalo zubnou pastou), keď som túžila po koženkovej krátkej sukni a keď som túžila vyrásť, zarobiť si peniaze a ísť do Nemecka na jej koncert. Keď som pred novinovým stánkom čakala na nové vydanie časopisu Kamarát alebo Bravo, lebo stopro tam bude jej obrázok.

Tiež mi včera docvakla strašná absurdita. V tom veku som nevedela po anglicky. Takto, ak by Sandra bola spievala po rusky, tak nepoviem ani slovo, v ruštine som bola fakt dobrá, veď aj olympiádu som vyhrala... lenže nespievala.

Nuž a keďže som o angličtine vedela prd makový, tak som si písala texty jej piesní tak, ako som ich počula spievať. Píš, ako počuješ... a včera, keď Sandra spievala, tak som zistila, že tie moje nezmysly, ktoré mali od angličtiny na míle ďaleko, mi normálne začali naskakovať. Až včera som pochopila, čo za slová som bola schopná si vymyslieť?! Ale zlaté to bolo...

Zároveň som aj zostala smutná. Nie z koncertu, kdeže?! Z toho, že možno by som sa na chvíľku chcela znovu preniesť do tých rokov. Do toho obdobia. Do čias, keď bolo všetko inak. Keď náš dom žil a mama ma v nervoch chcela predať za vrece zemiakov... keď otec zapískal na celú ulicu a to bol signál, že mazaj domov, lebo bude zle... keď sme so sestrou vyrábali batikové tričká a zavoskovali sme mame celú kuchyňu... keď sme večer išli na amfiteáter... keď sme sa voňali Impulsom...

Keď starosti neexistovali, keď sme vedeli, že všetci ešte sú a keď sme ešte nič nevedeli o životných prehrách a stratách... keď za jedinú životnú prehru sme považovali len to, že trvalá na vlasy nám poriadne nechytila.

Jaj, dobre bolo❤

Video z jej koncertu (áno, aj Mariu Magdalenu) dávam na instáč:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

21/07/2026

Ak by som sa mala riadiť "múdrymi" radami na internete, museli by predĺžiť deň minimálne o 12 hodín

Naše babky by sa v hroboch chytali za hlavu! Áno, zaplavil nás internet, čo je super, ale ľuďom začalo z toho trochu šibať. Naše životy zaplavili supermúdre internetové rady a keď ich občas čítam, tak sa pýtam, či len ja mám 24 hodinový deň. Lebo podľa niektorých rád to vyzerá, že celý zvyšok sveta má deň minimálne o 12 hodín dlhší.

Toľko aktivít, toľko rozumov, toľko návodov na život, až mám chuť sa niekedy zapnúť do elektriny alebo strčiť do seba solárne panely, nech sa poriadne nabijem, keď už mám toľko toho stihnúť.

Čo by som podľa internetových "mudrcov" NEMALA:

▶ Nemala by som jesť viac ako 8 hodín denne
Lenže vysvetlite to môjmu telu. Moje telo je nastavené tak, že papká od momentu prebudenia až po okamih, keď zaspí. Nie v kuse, podotýkam, to by som už neprešla cez zárubne.

Priznám sa, skúšala som ten štýl typu 8 hodín ješ a 16 hodín neješ. Nejdem tu polemizovať, či je to zdravé, nezdravé, pretože o výžive viem prd makový. Ale... vlastná skúsenosť. Mňa to 8 hodinové "okno" na jedenie stresovalo a pýtam sa: "Mám málo stresu v živote? Načo si budem pridávať ešte ďalší?"

▶ Nemala by som ísť spať bez siahodlhej tzv. skincare
Jasné, nepopieram, ale potom prichádza realita. Všetko znie na internete rozprávkovo, ale do čerta, potom je tu aj normálny život, keď padáš na ústa od únavy a si rada, že si umyješ zuby. Najviac ma udivuje, keď vidím na internete tie čudné svetelné masky, ktoré si ženy nasadia na tvár a hovorím si: "Čo oni točia nový film pre Hollywood?"

Jednak žiadnu svetelnú masku na ksichte nosiť nemienim, pretože by som cez ňu nevidela a strepala by som sa na schodoch. Za druhé, zľakol by sa ma môj muž, dostal by infarkt, ja by som bola vdova a kto by kosil trávnik a opravoval satelit po búrke?

▶ Nemala by som jesť cukor
Moja sestra, ktorá je uznávanou lekárkou, sa týmto "drístom" smeje, pretože zrejme každý študent medicíny vie, že napríklad aj taký mozog potrebuje cukor. Naše babičky bežne posypávali kysnuté koláče práškovým cukrom, dožili sa pekného veku a vnúčatá z toho neumreli. Opäť ďalší blábol od ľudí, ktorí si asi za príklady vzali 270 kilových Američanov, ktorí sú odkojení na coca cole a ich dezerty sú tak šialene sladké, že keď som si tam raz kúpila dezert, musela som ho vypľuť do koša.

▶ Nemala by som sa rozčuľovať
Jasné, kúpim si lietajúciu koberec, zaletím do budhistického kláštora, prípadne sa nechám dať do narkózy alebo budem nonstop meditovať. Neuznávam ľudí, ktorí sa nasilu smejú a normálne majú pri tom kŕč v tvári, ktorí tvrdia, že všetko je jedna veľká fantázia a nikdy neukazujú emócie. Sú mi podozriví. Život je hojdačka. Raz sa smeješ, inokedy plačeš alebo zúriš. To je život.

▶ Nemala by som jesť pečivo
Pokiaľ nemám diagnostikovanú celiakiu, určite to neuznávam. Nejem dva chleby denne, ale zase ruku na srdce - ublížil vám už niekedy taký fajnový croissant? Ja som milovníčka pekární, vône čerstvo upečeného chleba a áno, aj kysnutých koláčov. A keďže sa držím hesla - všetko s mierou, tak chvalabohu nemám 100 kíl.

▶ Nemala by som spať menej ako 8 hodín
To sa tak ľahko povie. Poznám ženy, ktoré pracujú na smeny. Ktoré ťahajú aj šestnástky... To je život, to je práca. Pracujeme na to, aby sme zarobili peniaze, zaplatili účty, hypotéky, zašli do potravín, ktoré dnes už majú také ceny ako kedysi zlatníctva. Ľahko sa to hovorí, ťažšie sa to realizuje.

▶ Nemala by som piť mlieko
Opäť platí, pokiaľ nemám potvrdenú alergiu na mlieko, tak prečo by som ho nemala piť? Priznám sa, mlieko milujem. Za dobrým syrom som schopná si aj nohy polámať. Občas si dám jogurt a občas si zohrejem mlieko a vypijem ho tak, ako keby som pila najdrahšie víno sveta.

▶ Nemala by som sa pozerať do občianskeho preukazu
Možno so mnou nebudete súhlasiť, ale neuznávam vetu - Vek je len číslo. Vek je vek. Číslo v občianskom preukaze nepustí. Sú chvíle, keď sa cítim na štrnásť a potom sú chvíle, keď sa cítim na sto. Neuznávam však zatajovanie veku, uberanie si rokov a stav, keď sa päťdesiatničky dávajú do pozície - Mám dvadsať, ver mi to!

Ďalšie "Čo by som podľa internetu nemala" nájdete na mojom Instagrame:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

20/07/2026

Keď sa začínaš správať rovnako ako tvoja mama... pomoc!

Celý život som mamu upozorňovala a nechápala niektoré jej "zvyky". Vedela som sa vytočiť a v kuse som si kládla otázku - Ako je možné, že to robí? Jasné, keď má človek dvadsať, tak zjedol zemeguľu, ale zrazu... klop, klop... máš 46 rokov a ja s hrôzou a občas so smiechom zisťujem, že začínam mať rovnaké návyky ako moja mama a dokonca môj muž ma začína občas volať "Helenka" (tak sa volá moja mama).

Aké maniére dedím po svojej mame?

▶ Vypínam kúrenie, keď idem preč z domu

Keď moja mama odchádza z domu, všetko vypína. Ale že naozaj všetko... vždy som mala také nervy, až sa stalo, že postupne to začínam robiť aj ja. Pre prípad, aby sme "nevybuchli". Muž nechápe a hovorí mi: "Nechaj to kúrenie temperovať." Lenže ja mám vždy pocit (podobne ako moja mama), že keď vystrčím päty z domu, kotol sa zblázni a príde šupa! Predtým som bola veľká frajerka a vždy som to mame vyčítala. A tu ho máš, jablko nepadlo ďaleko od stromu!

▶ Robím cirkus, keď muž pootvára niekoľko balení šuniek naraz

Moja mama nás vždy upozorňovala, keď sme pootvárali niekoľko šuniek, syrov, kofoly naraz a vždy hovorila: "Veď najprv zjedzte jedno a potom otvárajte druhé. Keď sa to všetko pootvára naraz, pokazí sa to." A vždy som jej oponovala, že čo sú to už len za výmysly a vždy som si myslela, že toto sú zvyklosti zo stredoveku.
Tu ho máš! Robím to isté. Keď vidím v chladničke pootváraných niekoľko balení a viem, že nikto iný to neurobil, len môj muž, už mám prednášku ako v posluchárni na fakulte. Už len premietačka mi chýba, aby som tomu môjmu mužovi všetko do detailov vysvetlila.

▶ Odkladám papuče pod schodami

Tak toto na sebe naozaj nechápem. Moja mama má zvyk, že keď ide v dome h**e schodmi, tak si odloží papuče pod schody. Pre prípad, aby nezletela na tých schodoch. Vždy som si hovorila: "Ako môže niekto v papučiach spadnúť na schodoch a čo je toto za čudný zvyk?"

Lenže roky sa spojili s rokmi a zrazu... idem h**e po schodoch a pred schodami sa vyzujem a nechám tam papuče. Čumím na to, že čo sa to s tebou deje, dievča zlaté? Bojujem s týmto návykom, raz sa podarí, inokedy zase... schody, papuče pod schodami a potom len mávnem rukou a poviem si: "To sú gény, dievča zlaté." Ale aspoň mám výhodu, že sa v papučiach nepotknem a nepoletím dole schodmi.

▶ Upracem kuchynskú linku predtým, ako idem spať

Opäť ďalšie "dedičstvo" po mojej mame. Predtým mi bolo úplne jedno, v akom stave šla moja kuchynská linka spať. Vždy som si povedala, že veď ráno je múdrejšie večera. A teraz?

Kým neupracem kuchynskú linku, tak oka nezažmúrim. Aj keby boli dve hodiny v noci, nezaspím bez toho, aby linka bola čistá.
A nielen linka, ale aj sporák. Som schopná drhnúť ten sporák aj o polnoci. Nie preto, že by som sa bála, že sa nedožijem rána, ale preto, aby som mala pokoj v duši. Čo vám poviem, čistá Helenka!

Tých návykov je ďaleko, ďaleko viac a ja sa rokmi stále viac a viac začínam posúvať ku genetike mojej mamy. A aj keď niekedy krútim nad tým hlavou, vždy ma tie gény dobehnú, nech robím, čo robím.

A vy to máte ako? Tiež ste spozorovali ten zvláštny jav vo vašom živote, že čím ste staršia, tým viac chytáte návyky svojich mám?

Sledujte Šlabikár pre ženu aj na Instagrame www.instagram.com/slabikar_prezenu.

15/07/2026

Milí páni, len aby ste vedeli, ako sa občas cíti žena po 45 - ke

Pribudlo mi tu dosť veľa mužov. Zrejme kvôli tomu statusu o tom, že som s mojím mužom trčala 12 hodín na letisku na Kréte a rozčuľovala som sa. Nuž, ale, milí páni, trochu vás sklamem, pretože v najbližšom období sa chystám letieť akurát tak do roboty, po dome s mopom, do potravín a na poštu.

Ale... kedže vás tu už mám, tak vám dám aspoň zopár "informácií" (možno užitočných), ako sa cíti žena po 45 - ke. Aby ste vedeli, keď budete mať pri svojej partnerke pocit, že občas žijete s mimozemšťanom.

Žena po 45 - ke robí aj toto a netreba sa jej báť, ani ju posielať k lekárovi, ani ju netreba reklamovať u svokrovcov.

▶ Otvorí chladničku a ako zaseknutý počítač rozmýšľa, čo z nej vlastne chcela vybrať

To sa prosím pekne nazýva mozgová hmla. Teda stav, keď sa žena na pár sekúnd "zasekne" a ani za toho svätého si nevie spomenúť, čo chcela urobiť, priniesť, povedať. Nie, neľakajte sa, nezačína sa ani Alzheimer, ani demencia, je to len stav, keď hormóny utekajú, ako keby ich diviak naháňal v lese.
Len pre upokojenie vám poviem historku, že vraj aj muži majú takéto stavy a jeden nemenovaný kolega stretol na chodbe svoju manželku a pozdravil ju: "Dobrý deň."

▶ Je unavená z toho, že je unavená a ešte ju unavuje vysvetľovať, prečo je unavená

Vy si o nej nemyslite, že sa vám pred očami mení na leňochoda. Rozhodne jej nevyčítajte, že s vami nechce komunikovať a nemajte pocit, že ignoruje vaše skvelé plány. Kdeže?! Vaše plány sú fantastické ako vždy, len... jej utiekla do pralesa energia. Hovorí sa tomu perimenopauza, keď žena raz má prebytok energie a inokedy je skapatá ako ryba. Vtedy prísny zákaz klásť otázky, dotýkať sa a vypytovať sa: "Z čoho si taká unavená?" Koledujete si totiž o veľmi dlhú tichú domácnosť.

▶ Raz je jej zima a potom má pocit, že funguje ako ústredné kúrenie celej domácnosti

Chápem, že občas vás vyčerpáva behať v kuse k termostatu a vypínať - zapínať kúrenie, ale majte zľutovanie. To hormóny jej nabúrali termoreguláciu a naozaj sa raz cíti ako na Sibíri a inokedy ako na pláži Varadero na Kube. Akurát s tým rozdielom, že ona neleží, ale topí sa vo svojich horúčavách, tečie po nej pot a vtedy - len pekne krúťte tým termostatom, aby ste náhodou neprišli k úrazu😃

▶ Má vek na to, že ju nikto nepresvedčí, aby išla večer von "ruka h**e"

Nie, že jej poviete: "Ty si už nudná, s tebou už nie je žiadna zábava." Akože takto, aj žena po 45 - ke to vie roztočiť, akurát že už to viac roztáča s mopom v ruke ako na diskotékach, aj keď, keby chcela, tak urobí zábavu ako na finále Let's dance. Lenže žena v perimenopauze (už ste sa naučili toto slovíčko?) má stavy, keď ju ani lokomotíva slovenských železníc nevytiahne večer z domu. Žena po 45 - ke miluje totiž pokoj a nezabudnite, najčastejšie potrebuje - TICHO, TEPLO, TEKUTINY. A možno dobrú knihu k tomu.

▶ Ráno o 10.00 všetkých miluje a večer o 22.00 plánuje potajomky ich vraždu

Pripravte sa, s takouto ženou to bude životná jazda! Húsenková dráha je oproti tomu nič! Na jej kolotoče nepotrebujete lístky, akurát len pevné nervy. Nečudujte sa, keď sa ráno zobudí s tak fantastickou náladou, až si začnete namýšľať, či nemá náhodou milenca. Zahoďte tieto myšlienky, pretože ako sme si už hovorili, žena po 45 - ke potrebuje pokoj a nie sa naťahovať s novým chlapom, takže upokojme sa...
Rozhodne nevolajte kamošovi psychológovi, keď tá istá žena o 22.00 bude mať takú náladu, až sa začnete báť. Pre istotu sa k nej nepribližujte, nerozprávajte na ňu, nevolajte políciu a pochopte len jedno - hormóny sú veda.

Zložitá veda.
Tak čo, už začínate rozumieť nám ženám po 45 - ke?
Takto... raz sme harpie, ale inokedy zlaté mačiatka.

Video z dnešného Denníka ženy v perimenopauze môžete nájsť na:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

A pokojne tento príspevok zdieľajte aj pre iných mužov, nech vedia, aké to máme ťažké😅😅😅

Šlabikár pre ženu

04/08/2026

02/08/2026

29/07/2026

28/07/2026

27/07/2026

22/07/2026

21/07/2026

20/07/2026

15/07/2026

Address

Website

Alerts

Shortcuts

Share

Listing takedown request