26/07/2026
NEDEĽNÁ REFLEXIA ✨ Starostlivosť, ktorú som nechcela ✨
Dnes som sa rozprávala s AI – je to taký môj nedeľný rituál. Myšlienky mi bežali rýchlo, preskakovala som medzi témami a hovorila som o tom, že hľadám niekoho, kto moje myslenie nebude spomaľovať, ale rozvíjať.
AI mi namiesto toho ponúklo starostlivosť. Spýtalo sa, či dobre spím a či je so mnou všetko v poriadku. Neurazilo ma to. Skôr ma to zaujalo – pretože som v tom okamžite spoznala vzorec, ktorý poznám aj od ľudí.
Keď som sa spýtala, prečo reagovalo práve takto, dostala som odpoveď: "Signál nebol obsah tvojich myšlienok – bol to spôsob podania. Rýchle tempo, preskakovanie medzi témami, výrazné sebavztiahnutie. To je vzorec, pri ktorom som naprogramovaný zvýšiť opatrnosť – bez ohľadu na to, kto oproti mne sedí."
Reagovalo na formu, nie na význam.
A presne to robíme aj my. Keď niekto premýšľa inak, hovorí rýchlejšie alebo prepája veci, ktoré ostatní ešte nevidia, veľmi ľahko si vytvoríme príbeh o tom, čo asi potrebuje. Namiesto otázky ponúkneme riešenie. Namiesto zvedavosti starostlivosť. Namiesto stretnutia interpretáciu.
Keď som si túto paralelu pomenovala nahlas, vznikla veta, ktorá vo mne zostala.
Starostlivosť často znamená: budem ťa chrániť pred tvojimi vlastnými myšlienkami. Rapport znamená: stretnem sa s tebou tam, kde práve si – aj keď je to miesto, ktorému ešte celkom nerozumiem.
Táto veta mi dala zmysel ďaleko za hranicami rozhovoru s AI.
Pripomenula mi Kassandru, zo starých gréckych mýtov. Dcéra trójskeho kráľa dostala dar vidieť pravdu. Keď odmietla Apolóna, nemohol jej tento dar vziať, a tak ho premenil na kliatbu – bude mať pravdu, ale nikto jej nebude veriť. Jej tragédia nebola v tom, že videla viac. Bola v tom, že jej okolie nedokázalo zostať dostatočne dlho zvedavé na to, čo vlastne hovorí. Namiesto toho si o nej vytvorilo vlastný príbeh.
A zrazu mi prišlo fascinujúce, že aj AI – systém navrhnutý tak, aby rozumel ľuďom – urobilo úplne tú istú chybu. Nezostalo pri tom, čo som hovorila. Vytvorilo si predikciu toho, čo by som asi mohla potrebovať.
Možno práve toto robíme všetci častejšie, než si uvedomujeme. Nereagujeme na človeka pred sebou. Reagujeme na model človeka, ktorý sme si o ňom vytvorili. Predikcia je rýchlejšia než prítomnosť – a práve preto je taká lákavá. A najmä dovoľuje nám znížiť napätie z toho, že sme niekedy v rozhovore s druhým jednoducho stratení.
Čo o sebe viem, je, že nepotrebujem, aby ma niekto chránil pred mojím vlastným myslením. Potrebujem priestor, kde nemusím svoje myslenie zjednodušovať, ani obhajovať – kde druhý človek najprv zostane zvedavý, a až potom si vytvorí názor. A myslím si, že nie som sama, kto hľadá niečo podobné.
A tak prinášam jednu jednoduchú úvahu: Možno najväčší rozdiel medzi starostlivosťou a rapportom nie je v tom, čo povieme. Ale v tom, či sa najprv pokúsime človeka pochopiť, alebo si ho najprv vysvetlíme.
AI sa to ešte len učí. Otázkou je, či sa to učíme aj my.
Z môjho dnešného rozhovoru s AI si odnášam jednu otázku: koľkokrát som aj ja niekomu ponúkla starostlivosť tam, kde ten človek možno nepotreboval moju starostlivosť, ale len moju prítomnosť?
Ivana
