20/04/2020
Nedávno sa mi známa sťažovala na svojho partnera. Vraj je málo iniciatívny. Nevyvíja sám od seba žiadnu aktivitu. Nesnaží sa posúvať vzťah ďalej.
Z ďalšieho rozhovoru vyplynulo, že sa zrejme bojí dôsledkov svojich rozhodnutí.
KDE SA TO ZAČALO? Otec tohto mladého muža bol veľmi autoritatívny. Chlapec mal pri ňom "vojenskú" výchovu. Nikto sa na jeho názor nepýtal. Naučil sa, že lepšie je zostať v nečinnosti a pasivite.
AKÝ TO MÁ DOPAD NA SÚČASNOSŤ? Je to podobné... Nechce robiť žiadne rozhodnutia, lebo sa bojí, že by spravil chybu. Má obavy prejaviť sa pred druhými, pretože vlastne ani nevie, čo sám chce. A zrazu prichádza partnerka, očakávajúca od neho aktivitu, ktorá prináleží zrelému mužovi. Hnevá sa, že sa jej partner nevie "rozhýbať".
Je pravdepodobné, že sa nerozhýbe. Vtedy si ona povie, že má toho dosť, pretože ju asi nemiluje a vzťah ukončí. On o vzťah bojovať nebude, nevie ako veľmi mu na nej záleží - bojí sa to priznať sám pred sebou.
ALEBO: On sa nerozhýbe, ale ona akceptujeme jeho slabiny z detstva. Jednoducho nebude si jeho nečinnosť vysvetľovať neláskou a prevezme vo vzťahu iniciatívu. A vzťah môže pretrvať. Je to akceptovaní druhého. O vzájomnom akceptovaní.
Na záver len krásny citát Thomasa Fullera: "Nikdy si nenájdeme žiadneho priateľa, ak budeme hľadať iba tých, čo nerobia žiadne chyby."
