ADORA - Mgr. Zuzana Cascino

01/08/2026

01/08/2026

A tu je sľúbené video malej Vivienky. Šesťročné dievčatko po ťažkom úraze bolo v kóme. Ale Vivi je dôkazom, že sila lásky jej rodičov a blízkych a jej neskutočná vôľa, aj tvrdohlavosť spolu s presne nastaveným terapeutickým programom vedie k úspechu. A teda hlavne vďaka genialite profesora Vojtu dnes Vivi začína spolupracovať pri plazení. A čo je hlavné, má z toho pohybu veľkú radosť. A my samozrejme tiež.

01/08/2026

Aktuálna situácia ohľadne krádeže v Adore. Nakoniec polícia začala vyšetrovanie krádeže a vyžiadali si kamerové záznamy. Uvidíme ako to dopadne. Ďakujem za podporu.

Ale zlé správy uzavreli v piatok tento týždeň v Adore mojim predvolaním na výsluch na Daňový úrad kvôli preverovaniu Adory. Je možné, že tak ako som predpokladala po anonymnom udaní na RUVZ, tak prišlo udanie aj na Daňový úrad. Nebojím sa, lebo účtovníctvo mi za posledné tri roky vedie zodpovedný človek. Ale viete ako to je pri podobných predvolaniach, človeka to stále niekde tlačí ako kameň v topánke. No verím, že aj toto zvládnem.

Adora napriek všetkému stále funguje. A dokonca s úsmevom.

Po týždni náročného cvičenia sa dievčatko Elli s ťažkou poruchou zraku a sluchu nádherne tešilo z vibrácii spievajúcich misiek. Vždy, keď sa misky rozozvučali, začala sa nahlas smiať. A ja som v tej chvíli zabudla na všetky starosti v Adore. Toto sú chvíle, kvôli ktorým stojí za to bojovať za Adoru.

Malá Izabelka jeden deň prišla cvičiť a nestihla sa poriadne najesť. Nuž a tesne pred cvičením by deti ani nemali mať úplne plný žalúdok. Tak sme teda cvičili a veru Izabelka sa vôbec netešila. Chmúrila sa, ale aj tak všetko odcvičila ako bolo treba a potom sa už s plným bruškom zasa v záverečnej relaxačnej fáze usmievala na celý svet.

Janík už teraz trénuje v Kováčovej a dúfam, že im predvedie aj svoje DJské schopnosti, ktoré sa naučil v Adore.

Aj Stelku musím veľmi pochváliť. Od nášho prvého stretnutia urobila veľký pokrok a obdivujem s akou snahou sa venuje aj cvičeniu doma. Má skvelú rodinku a to je veĺké šťastie.

A ešte naša malá Vivi. Šesťročné dievčatko po úraze v kóme. A tento týždeň začala aktívne spolupracovať pri plazení. Aj to je dôkaz, že profesor Vojta bol génius.
Video pridám do reelsov.

Čo dodať? Priznávam, som unavená z ľudskej zloby, ktorá zasahuje do činnosti Adory. Udanie na úrad verejného zdravotníctva, krádež v Adore a teraz vyšetrovanie daňovým úradom, všetko v krátkom časovom úseku a musím to riešiť sama popri práci s deťmi. Ale potom prídu chvíle, kedy sa Elli usmeje, Janík ma objíme, Vivi sa teší a Stelka sa s dôverou zverí so svojimi radosťami a ja zrazu viem, že to celé, myšlienky a hodnoty Adory, tak ako som ju zakladala, mali a majú stále zmysel.

Ospravedlňujem sa tým, čo ma prosia o konzultácie s ich deťmi a zaradenie do programu v Adore. Prosím o trpezlivosť, konzultácie budem robiť zasa až od septembra.

Na budúci týždeň pracujem výjazdovo v Sobranciach a potom budem s mojimi deťmi dovolenkovať v našom domčeku v Jasove. Tak verím, že s novou silou sa zasa v Adore stretneme.

30/07/2026

Žijeme v štáte, ktorý nás ohrozuje.

Tento týždeň sa v mojom komunitnom centre pre hendikepované deti Adora v centre Košíc kradlo.

Mladý muž vošiel do budovy gymnázia, kde sídli Adora, prešiel okolo vrátnice a vrátničky, otvoril si dvere do Adory a z rehabilitačného kočíka, odstaveného vo vstupnej miestnosti, kde čakávajú rodičia, ukradol peňaženku.

Hoci sme s mamičkou v prednej miestnosti počuli buchnúť dvere, mysleli sme, že je to asi prievan. Venovali sme sa malému dievčatku s ťažkou diagnózou, ktoré mama ku mne vozí na terapie.

Len čo sme dieťa uložili, mama sa rozhodla, že si odbehne kúpiť niečo na jedenie. Bolo krátko pred dvanástou. Chcela si z tašky, zavesenej na kočíku, vybrať peňaženku, no nenašla ju. Vyplašene volala domov, či ju tam nezabudla. Nezabudla. To som ešte verila, že niečo také ako krádež, by sa tu, v stráženej budove, nemohlo stať. No mladá mamička nebola taká naivná ako ja.

Ešte po ceste do banky, kde chcela zablokovať svoju kartu, jej volala kamarátka. Pracuje v blízkej záložni. Práve tam bol nejaký chalan so starším mužom a ženou. Chceli kúpiť najdrahší mobil. Že zaplatia kartou. Keď predavačka duchaprítomne chcela vidieť, zbadala na nej meno svojej kamarátky. Opýtala sa chalana ako sa volá. Vtedy všetci traja začali na ňu kričať. Nadávali jej. Dokonca ju prekliali. Ale ona nepovolila. Hrozila im, že zavolá políciu. Vtedy utiekli.

Karta bola teda zachránená. Ale peniaze, doklady a drobné náušničky, ktorè tam mala odložené, boli preč.

Na druhý deň som na vrátnici zistila, že veru v tom čase pred obedom naháňala vrátnička chalana po chodbách gymnázia. Ale ušiel jej. No nečudujem sa, v jej veku by som sa tiež nejako nestavala proti mladému a dosť drzému chalanovi. Nemuselo by to dobre dopadnúť. Škoda, že ani kamery ho vraj nezachytili.

No kamery v záložni celú túto partiu zachytili. A dosť presne. Lenže políciu to nezaujíma. Škoda, ktorú mamička vyčíslila, nepresiahla 300 eur. Tak to polícia ani nerieši. Za ten deň mali osem takýchto hlásení. A dokonca to nevedú ani ako krádež, lebo to by jej tú peňaženku musel chalan vytrhnúť priamo z rúk. Takto to vedú len ako stratu.

A tak nikto nič nerieši. Veď kto by riešil tristoeurovú krádež, keď tu sa kradne v miliónoch. Keby aj túto partiu zohraných zlodejov vypátrali, chlapec ešte nemá 15 rokov. Nič sa mu nestane.

V podstate sa podľa našej platnej legislatívy nič nestalo. To, že pre mamu samoživiteľku, ktorá sa stará o ťažko hendikepované dieťa je tristo eur naozaj veľa, to v tejto krajine nikoho zo zodpovedných netrápi. Nech si vybaví nové doklady. Kúpi novú peňaženku. A vôbec, môže byť rada, že mala také šťastie a v tej záložni jej kamoška zachránila kartu. Tak čo by sa sťažovala, veď to mohlo dopadnúť aj horšie.

Cítim sa voči tomuto štátnemu systému bezmocná. Kto nás ochráni? V centre Košíc sa už nedá bezpečne existovať. Pohybuje sa tu veľa podozrivých osôb a necítim sa tu bezpečne. Vyberajú kontajnery, kúpu sa vo fontánach, sú drzí a vulgárni. Odkedy som sem pred tromi rokmi prišla, je to oveľa horšie. Nebola som na to v Trenčíne zvyknutá. Chápem, že tu je to problém komunity a je to iné ako na Považí, odkiaľ pochádzam.

Ale keď štát nechráni svojho občana, aspoň mesto by mohlo mať nejaké osobitné predpisy, ktorými upraví podmienky v centre Košíc. Veď toto mesto je také krásne, no aj pre domácich, aj pre turistov sa stáva hrozbou. A nikto vám nepomôže.

A na záver dodatok. Áno, táto skupinka zlodejov, čo kradla v Adore, boli Rómovia. Ja mám Rómov veľmi rada. Ako dieťa som s nimi v dedine vyrastala. Pred rokom som na Ukrajine strávila v rómskej dedine Silvester a Nový rok a boli to najkrajšie sviatky. Mám rada ich srdečnosť, pohostinnosť a aj v mojej rodine mám rómsku prababku. A v Jasove mám medzi Rómami kamarátov. Sú to rovnakí ľudia ako všetci. Sú dobrí, aj zlí.Slušní, aj drzí. My sme v Adore stretli tých drzích a zlých. Aj keď, zlých. Myslím si, že táto rodinka zlodejov už svoje peklo žije tu a teraz. Narodili sa doňho a v podstate nevedia z neho vyliezť na svetlo. Nehnevám sa na nich, je mi ich ľúto. A verím, že majú svoju cestu a snažia sa prežiť.

Problém nie sú oni, problém je systém, ktorý takéto skutky chráni, nech ich spácha ktokoľvek. A teraz, keď vedia, že sa to dá a nič sa im nestane, nikto po nich nebude pátrať a nečaká ich žiadny trest, prídu znovu a znovu. Tento štát chráni zlodejov a slušným, poctivým ľuďom sa smeje do tváre.

Dnes sa mamička pýtala na vrátnici gymnázia, či by nepohľadali v miestach, kadiaľ zlodej utekal, jej peňaženku. Možno vybral peniaze a kartu a zvyšok odhodil. Poslali ju do pivnice. No nemohla to tam celé prehľadávať sama, tak to vzdala. Veď ako jej pani povedala: A to len peňaženku vám ukradol?

Nuž, len peňaženku. Našťastie ju nezranil, nezabil. To by možno ľahostajných na chvíľu zdvihlo zo stoličky. Ale nie zo súcitu, len zo zvedavosti.

Strata tristo eur je pre obyčajného človeka veľká strata. Pre politikov to nie je ani sprepitné pre šoféra. Ale pre mamu hendikepovaného dieťatka je to veľa peňazí. A mňa veľmi mrzí, že sa to stalo a práve v Adore, ktorá mala byť bezpečným miestom práve pre takéto deti a ich rodičov. Preto som sa rozhodla venovať im týždeň cvičenia v Adore zadarmo. Aspoň trochu útechy v tomto marazme našej spoločnosti.

A čo teraz? Stratila som pocit bezpečia. Nielen v tejto budove, ktorá je podľa jej správcu verejná a oni s tým nič neurobia, ale necítim sa bezpečne ani v tomto meste, ani v tomto štáte.

Ako skončí naša spoločnosť, keď vláda podporuje zlodejov a podvodníkov? Kde sa zastaví tolerancia skutkov, ktoré ohrozujú slušných ľudí? Kedy ešte bude krádež stratou a kedy už priestupkom a kedy trestným činom? Kde sa to zastaví? Až keď bude tiecť krv? Bude to stačiť na to, aby polícia zasiahla? A koľko krvi nás to bude stáť, kým sa zasa staneme právnym štátom? Zmenia to voľby? Komunálne? Alebo až tie parlamentné? Kto sa zastane obyčajného človeka? A kedy prestaneme byť ľahostajní?

Veľa otázok a žiadne odpovede.

Neviem. Mám teraz zamykať Adoru, keď budeme vpredu cvičiť? Mám sa poddať obavám a báť sa o moju bezpečnosť? Má vôbec význam podobné prípady nahlasovať? Kedy pretečie pohár trpezlivosti slušným ľuďom a prestanú úplne veriť tomuto mestu a štátu a vezmú spravodlivosť do vlastných rúk?

Dočkám sa niekedy aspoň jednej odpovede?

Neviem.

24/07/2026

Ďalší týždeň v Adore je za nami.

Janík aj cez prázdniny zodpovedne cvičí. A dokonca sa na cvičenie teší.

Keď prišiel ku mne do Adory prvýkrát, nedokázal stáť, ani vstať. Dnes stál sám prvýkrát v živote tri sekundy.

Na začiatku ani nerozprával. Použival len gestá. Postupne sa naučil samohlásky. Netradičnou metódou, ktorú som pri ňom náhodne objavila. Keď relaxoval na vibračnej plošine, trasľavka ju voláme, páčilo sa mu vydávať zvuky. Hlas sa mu triasol a veľmi sa mu to páčilo. Postupne som ho učila meniť tvar úst tak , aby sa menili aj zvuky. Naučil sa teda vyslovovať hlásky A E I O U.

A keďže je to múdry chlapec a vie presne, čo chce povedať, vďaka týmto samohláskam začal miesto dovtedajších naučených giest, používať reč.

Už vie aj písmeno M S J a dnes sa nám podarilo vysloviť B. Tešil sa, ako príde domov a bude vykrikovať na babku BaBa.

Dokonca recituje básničky len s použitím samohlások.

A napriek tomu mu rozumieme. Lebo keď sa chce, porozumenie nastane aj medzi úplne nemými. A tak by sme si mohli zobrať z toho príklad a snažiť sa v našej spoločnosti hľadať spôsoby ako si rozumieť aj bez dokonalého jazyka. Možno stačí viac počúvať srdcom ako ušami.

Želám vám všetkým Adorákom krásny víkend.

17/07/2026

Týždeň v Adore je úspešne za nami.
Vivienka sa učí plaziť, Maruška bicyklovať, Janík chodiť sám a Filipko rozprávať. A všetci sa snažili a urobili zasa ďalší krok dopredu.

Bol to zaujímavý týždeň.
Filipko za odmenu zopakoval všetkých desať slov, čo je skoro zázrak, keďže po smrti jeho mamy prestal rozprávať.
Vivienka sa zasa naučila zaprieť o jednu rúčku a nôžku a posúvať sa dopredu. Maruška dostala nový špeciálny oblek Flexa a keď som jej zmerala na podoskope nôžky bez obleku pred cvičením a po cvičení s oblekom, opretie o chodidlá bolo naozaj zlepšené.

Priznávam, že niekedy som až prekvapená, ako sa v Adore deťom darí. Snažím sa im vytvárať celostnú terapiu, teda nielen trénovať svaly a pohyb, ale venujem sa aj mentálnej, duchovnej, či emocionálnej časti bytosti dieťaťa. A tak to funguje. A tak nás to baví.

Dnes som sa rozprávala s Janíkom, čo by si želal.
Odpovedal:
- Helikoptéru.
- A kam by si letel?
- Do neba.
- Koho by si tam stretol?
-Ježiška.
-A o čo by si si od neho želal?
-Koníka.
-A načo by ti bol koník?
- Viezol by ma.
-A kam by ťa doviezol?
- Cvičiť k Zuzke.

No tak som vlastne jedno splnené želanie pre Janíka. Aj sme sa veru spolu nasmiali.

Ako vždy sme si spoločne v piatok aj zahrali na spievajúcich miskách a teraz si už všetci budeme užívať voľný víkend.

Mám veľmi rada moju prácu.

20/06/2026

Adora s radosťou pracuje ďalej.
Vytváram program pre deti tak, aby každá činnosť mala funkčný význam a zároveň bolo dieťa súčasťou toho procesu. Lebo nemá význam robiť veci bez toho, aby dieťa nevedelo, čo sa s ním deje. Lebo aj dieťa v bdelej kóme vie, že mu vystieram ruku, alebo zohýbam koleno, či opieram ho o dlane, len mu to treba jasne vysvetliť.
To, že deti nedokážu vyjadriť svoje pocity, neznamená, že ich nemajú.

A tak sa s deťmi veľa rozprávam, keď nedokážu odpovedať, aj tak spolupracujú a niekedy na mňa aj šibalsky žmurkajú. Vnímam všetky ich pocity a viem, kedy môžem pridať a kedy už sú naozaj unavené, alebo sa im už nechce.

A tak žiadny program nie je rovnaký, hoci základné línie a ciele mám vždy stanovené, viem presne, kam potrebujem dieťa výkonom nasmerovať a každá jedna činnosť k tomu cieľu smeruje. A hlavne, na začiatku to dieťaťu a rodičovi presne vystvetlím, čo a prečo budeme robiť.

A tak vidíte na fotkách hojdanie, hranie, trasenie, skákanie, ale v skutočnosti je to presne nastavený proces, smerujúci k cieľu. A často aj merateľný. Napríklad na podoskope. Na začiatku postavím dieťa na podoskop, odfotím držanie kolien a tlak na chodidlá a po cvičení to odfotím znova a musí tam byť aspoň minimálna zmena k lepšiemu postaveniu.

A hlavne, musí nás to baviť. Všetkých. Deti, mňa, aj rodičov. Lebo radosť je hybnou silou úspechu.

A býva nám veselo. Počas našich piatkových už relaxačných muzikoterapií niekedy trochu vybláznime. Tak ako tento piatok s Janíkom. Prišiel totiž v nových, špeciálnych okuliaroch a mne pripomínal rockovú hviezdu Bona z U2. Tak sme si pri spievajúcich miskách urobili rockový koncert.

Lebo v Adore to nie je len cvičenie a terapie, je to súčasť života rodín s hendikepovanými deťmi a to súčasť, na ktorú by sme sa mali všetci tešiť. A ja vždy prichádzam do Adory s radosťou a robím všetko preto, aby to tak vnímal každý, kto do Adory vchádza.

11/06/2026

Tento týždeň v Adore bol náročný. Prvá kontrola z Regionálneho úradu verejného zdravotníctva je za nami.

Anonymné udanie, ktoré na tento úrad na Adoru prišlo, bolo rozsiahle a podrobne prepracované. Nedovolili mi do toho nahliadnuť, ale podľa jednotlivých častí, ktoré sme riešili, je mi jasné, že si niekto dal dosť záležať na tom, aby pozbieral informácie o Adore a vyskladal ich do jednotlivých častí tak, aby to viedlo k viacerým obvineniam. Každé z obvinení by po potvrdení mohlo viesť k pokute, alebo zatvoreniu centra. Takže za týmto anonymným udaním je niekto, kto z viacerých zdrojov získaval informácie, aby ich použil v kontexte možných porušení zákona.

Všetky obvinenia, uvedené v anonyme som vysvetlila, nič sa nepotvrdilo. Adora pokračuje ďalej. Bez akýchkoľvek postihov a pokút.

A keď už si dal udavač toľkú námahu s rozsiahlym a podrobným anonymným listom, poslal ho asi na viacero úradov. Samozrejme zasa anonymne. Tak môžem v Adore očakávať ďalšie kontroly.

A hoci tuším, kam vedú jednotlivé nitky informácií, ktoré o Adore mohli zistiť iba istí ľudia, nebudem už venovať svoju energiu pátraniu po autorovi anonymného listu. Nezaslúži si moju pozornosť.

Zato sa chcem poďakovať všetkým, ktorí podporili Adoru a jej cestu za pravdivým obrazom o poskytovaní terapií hendikepovaným deťom na Slovensku. Môj status videlo viac ako 250 000 ľudí a vychádzal nielen z informácií rodičov detí, ktoré navštevujú veľké rehabilitačné centrá, ale aj z mojich vlastných skúseností, keďže som v niektorých pracovala.

Ozývali sa mi ľudia z rôznych kútov Slovenska, že aj u nich je to tak a že už mnohí nezvládajú platiť predražené terapie pre svoje deti. Celý tento systém je zle nastavený. Projekty rehabilitačného centra sa začínajú ideálmi o pomoci deťom, ale postupne sa menia na produkciu zisku, ktorý sa samozrejme rozloží do nákladov, alebo ďalších projektov.
Práve v tejto oblasti je dôležité vedieť, kedy mám dosť.

A čo s tým? Moja Adora funguje naozaj len z mojej práce a z darov a 2%, čo nebývajú vysoké sumy, ale aj tak vďakabohu. No napriek všetkým problémom, budem aj ďalej nastavovať mojim svedectvom a prácou zrkadlo tomuto systému. A nie som jediná. Poznám viacerých vynikajúcich fyzioterapeutov, ktorí to v rôznych častiach Slovenska robia dobre a za primerané ceny.

Ale hlavne, je to na vás, milí rodičia.
Keď zveríte to najvzácnejšie, čo máte, teda vaše dieťa, do rúk nejakému centru, pýtajte sa. Nenechajte sa odbiť tým, že bez vás dieťa cvičí lepšie. Nie vždy to tak musí byť.

Pýtajte sa, prečo napríklad každú polovicu tela masíruje iný terapeut? Prečo púšťajú deťom pri cvičení pesničky a rozprávky, keď to utlmí aktívne vnímanie polohy tela, pohybu, učenia sa? Aký význam má robiť napríklad vertikalizáciu s prekladaním loptičiek, keď takto môže stáť a hrať sa aj doma a zadarmo a za tú polhodinu sa dá urobiť iná terapia, ktorú rodič doma nezvláda? Veď preto chodíte do týchto centier, aby tam odborníci robili to, čo vy doma nezvládate, neviete.

Pýtajte sa na program vytvorený pre vaše dieťa a ak je približne rovnaký ako pre ostatné deti, niekde bude chyba.

Je to na vás, milí rodičia, aby ste presne vedeli, čo pre svoje dieťa chcete a čo nie. A zaplatili iba za to, čo má pre vaše dieťa skutočný význam a nie je to len vyplnenie draho zaplateného času.

Iba tak sa dá systém zmeniť, keď budete za cenu vyžadovať aj kvalitu služby. Povedali mi, že to rodičov nezaujíma. Nie je to pravda. A hlavne ak ceny terapií ešte porastú a príjmy z 2 % budú stále menšie.

Možno sa mi podarí vytvoriť podcast, v ktorom by som chcela o jednotlivých terapiách a postupoch rozprávať a kde by ste sa mohli pýtať. Lebo chápem, že je náročné sa v tejto oblasti zorientovať.

Milí rodičia, viem aké to máte ťažké. Aj mne zomrel prvý syn a s druhým som musela dlho cvičiť, aby sa postavil na nohy. Vtedy som sa rozhodla odísť zo žurnalistiky a vyštudovať fyzioterapiu. Viem, aké je ťažké vidieť svoje dieťa, ktoré bojuje o každý krok. Rozumiem vám a už skoro 20 rokov sa snažím pomáhať hendikepovaným deťom a ich rodinám. Nezabúdajme, že to nie sú iba svaly, kosti, funkcie, diagnózy, výkony. Je to nesmierne vzácna bytosť, ku ktorej treba pristupovať s úctou a rešpektovať všetky jej vrstvy, nielen tú fyzickú. Tak vnímam už 20 rokov každé dieťa, každú rodinu, čo ku mne prichádza. A v ich záujme sa nebojím vystaviť nepriazni anonymov, udaní, ohováraniu, či nátlaku. Budem ďalej robiť tak, aby čo najviac detí malo šancu naplniť svoj daný potenciál. Všetci by sme mali tak robiť.

Na záver už len skúsenosť z tohoto týždňa.
Šesťročný chlapec, ktorému zomrela mama, prestal vtedy rozprávať. Do tej bolesti sa zauzlila jeho reč. Tvári sa hrdinsky, až bojovne. Ale je krehký ako vtáča. Postupne sa zbližujeme. Žije iba s otcom a bratmi, ženskú nehu, objatie veľmi nepozná. Vyhýba sa dotykom. Ale už mi po dvoch dňoch dovolil držať ho za ruky. Popri rôznych hrách kričíme jednotlivé písmená. Skáčeme a kričíme slabiky. A potom na špeciálnej klávesnici HandCubeKeys sa znovu učí vyslovovať jednotlivé slová. Na začiatku nechcel ani otvoriť ústa, dnes sa snaží opakovať. Prešli sme slová ako ÁNO, NIE, ĎAKUJEM, PROSÍM, STOP, AHOJ a pri fráze POĎ SEM, mu vysvetľujem, že tak má zavolať niekoho, koho má veľmi rád. Zamyslel sa a povedal hrdelným hlasom POĎ SEM, MAMA.

Neviem, či sa mi podarí ho pomocou rôznych terapií previesť cez tú bolesť tak, aby znovu začal rozprávať. No inej cesty niet. Ale keď vidím oči jeho otca, ktorý túži, aby jeho syn nastúpil v septembri do normálnej školy, modlím sa, aby sa nám to podarilo. Lenže bude to dlhá cesta, veľa hodín trpezlivosti. Už vyskúšali rôznych terapeutov a všade zaplatili 30-40 eur a nič. Pokúsim sa túto cestu s nimi prejsť. A keď budeme na konci, môžme sa porozprávať o cene. Tá teraz nie je podstatná.

Ale ako sa dá naceniť zázrak? Myslím, že mojou odmenou už je dnešné nesmelé objatie chlapca, ktorý s plnou taškou darčekov od otca Martina Štrbáka, riaditeľa školy, kde má Adora sídlo, sa otočil ku mne so šťastným úsmevom a objal ma.

A kvôli takýmto chvíľam Adora vznikla a kvôli nim bude aj pokračovať ďalej. Nevzdávajme to.

04/06/2026

Kým tu budú aktívni anonymní udavači, v tejto krajine nebude dobre.

Na moje centrum Adora niekto poslal anonymné udanie na Regionálny úrad verejného zdravia v Košiciach. Zatiaľ neviem nič konkrétne, čakajú ma kontroly a previerky. Nemám strach, lebo povolenia od RUVZ máme. Ale je to nepríjemné, lebo ako sa hovorí- kto chce psa biť, palicu si nájde a vždy je možné nájsť niečo, čo bude možné pokutovať. Hoci langoSe v Adore nepredávame.

Najviac ma mrzí to anonymné udanie.

Milý anonymný udavač, viem, kto si. Viem, s kým som komunikovala o mojom OZ a odkiaľ vedú cestičky k udaniu. A viem, že to v Košiciach nie je prvý raz, čo si udala anonymne niekoho, kto ti vadí. Lebo je ťažké zniesť v nastavenom zrkadle svoju pokryteckú tvár, ktorá sa síce usmieva na dobročinných akciách, no v skutočnosti je za tým úsmevom len snaha podporiť svoj biznis.

Lebo tak to v oblasti centier pre hendikepované deti je. Navonok sa mnohé tvária ako bohabojný a ľudomilý projekt, no v skutočnosti ide o výnosný biznis, kde môžete výhodne zamestnať svojich príbuzných ako dobre platených manažerov tohoto biznisu. Veď čo, rodičia hendikepovaných detí v snahe zabezpečiť svojmu dieťaťu to najlepšie, platia tisíce eur za dva týždne terapií v takomto biznise.

Viete, že tam stojí napríklad hodinová terapia dieťaťa aj viac ako 70 eur? A nestačí jedna hodina, za týždeň je takých hodín minimálne 10. To je najmenej 700 eur za týždeň a často sa k tomu pripočítavajú aj špeciálne služby, napríklad terapia na špeciálnom bicykli. A tak za jeden týždeň terapií zaplatí rodič hendikepovaného dieťaťa viac ako 1000 eur.

A potom prídu ku mne na konzultáciu a ja sa ho pýtam: A toto ste s vašim dieťaťom cvičili? A toto ste robili? A na tom bicykli ho takto viedli a tatýto bol výsledok?

A rodič stále nešťastnejší odpovedá: Nie. Nerobili. Zapli mu k bicyklu rozprávky a pesničky.

Za 1000 eur týždenne?

Áno, chápem, že som sa stala tŕňom v oku tomuto biznisu. A netrvrdím, že sa má s týmito deťmi robiť zadarmo. Ale treba vedieť, kedy máme dosť a nie nenásytne zvyšovať ceny a ponúkať za ne terapie robené často čerstvými absolventami, lebo tým netreba tak zaplatiť za ich prácu ako kvalifikovanému terapeutovi. Takých v týchto biznis centrách veľa nenájdete. Lebo skutočne dobrý terapeut nemôže nesystematicky pracovať s deťmi ako vo fabrike s kompótmi. A tak po čase tí najlepší z takýchto centier odchádzajú, lebo odmietajú byť súčasťou biznisu niekoho iného. Otvoria si svoje malé prevádzky, kde si sami nastavia pravidlá tak, aby ich práca mala zmysel a výsledky.

Tieto veľké biznis centrá vytvoria okolo seba sieť nadácií, sponzorov, miestnych politikov a lekárov, ktorí majú z toho výhody. A potom nadácie nedávajú dary konkrétnemu dieťaťu, ale konkrétnemu centru, kde to dieťa musí ísť cvičiť, hoci za cenu tamojšej dvojtýždňovej terapie by inde mohlo cvičiť aj pol roka.

Narušiť tieto siete je ťažké, no nie nemožné. Stačí len ukázať, že sa to dá robiť aj inak. Je to ale vysoká cena za odvahu. Tých anonymných udaní bude viac. Priznávam, že v Trenčíne sa to za tie roky fungovania Adory nikdy nestalo. Aj konkurenčné projekty tam v záujme detí spolupracovali. V Košiciach je to pre Adoru ťažké. Nestojí za mnou žiadny sponzor, žiadny miestny politik, čo by nám dal nájom budovy za jedno euro, ani lekári nevnímajú Adoru ako prínos pre ich detských pacientov. Od začiatku bojujem s tým, že keď tu v Košiciach, nikoho vplyvného nepoznáš, nemáš šancu.

Našťastie hendikepované deti týmto biznis vojnám nerozumejú. Cítia iba to, že ich prijímam v Adore ako vzácne bytosti a robím všetko preto, aby som im v rámci našich možností pomohla. A v tom sa Adore darí. A tento úspech sa neodpúšťa.

Takže milí udavači. Nebojím sa vás. Naopak. O to viac budem teraz bojovať za to, aby všetky hendikepované deti mali rovnaké šance. A ktovie, možno to v Košiciach nie je také beznádejné a nájdu sa ľudia, čo Adoru a jej poslanie podporia.

Úprimne? Mohla som zostať na bohatšom západe a byť tam prijatá ako tamojšia. Lenže ja som naivný idealista a pri mojich cestách za deťmi na Ukrajinu som aj tu, na východe Slovenska, videla mnohé deti, ktoré nemajú rovnaké šance ako deti v Trenčíne, či Bratislave. A tak som tu. Práve sa vraciam z výjazdových návštev v Sobranciach. Lebo kto by už tam robil biznis? Lenže aj deti na ďalekom východe si zaslúžia šancu na zlepšenie ich stavu a naplnenie ich možností. Pozerala som im do očí. Pod dlaňami cítila ich krehké telá. A sľúbila im, že tu, na tvrdom východe zostanem pre ne. Kvôli nim. A že to nevzdám.

Lebo mám jedného spojenca. Toho najvplyvnejšieho a najmocnejšieho. Vždy a všade je Boh so mnou. A tak sa nebojím. Ani udavačov.

17/04/2026

V Adore sa deti liečia nielen špeciálnymi terapiami, ale aj láskou. Na každé dieťa, na každú rodinku sa vždy teším. A keby som nemala s radosťou chodiť do práce, tak ani nevstanem z postele.

Neviem si predstaviť, že by som pracovala vo veľkom centre, kde mi pridelia deti bez kontextu, bez nadväznosti v jednotlivých blokoch terapie, bez pravidelnej kontinuity. Lebo zaradiť dieťa do terapie len preto, že práve teraz mám voľné miesto, je dosť nezodpovedné. Hlavne ak sú to deti v intenzívnych tréningoch. Ale to by som vám musela písať o tréningových krivkách, svalových enzýmoch či o devastačných účinkoch intenzívnej terapie pri niektorých genetických diagnózach. Možno si niekedy o tom povieme viac na špeciálnom seminári, kde sa ma budete môcť pýtať.

Teraz radšej pochválim Samka, lebo robí pokroky aj za tých pár hodín terapie. Pracujeme na lepšom prepájaní mozgových hemisfér a koordinácii pohybu.
A Vivienka, to je neuveriteľne snaživé dieťa. Aj tie najťažšie cviky zvláda bez protestu. Akoby sa nám pod rukami pomaly prebúdzala do života. Teším sa.
A naša Maruška, to je viditeľný zázrak. Ako keď sa pred očami rozvíja film, v ktorom na začiatku nepovedala ani slovo mama, dokonca na nás ani nepozrela a dnes je to milé, usmiate a komunikatívne dievčatko, ktoré vydrží aj náročné cvičenia, aj učenie sa na špeciálnej klávesnici. Mám z nej veľkú radosť.
Ešte som stihla trošku uvoľniť nôžky a rozosmiať jednèho krásneho, malého blonďáčika a verím, že budeme môcť zasa skoro pokračovať. Sľúbila som mu, že ho naučím pískať na píšťalke.

Týždeň je úspešne za nami a od pondelka bude Adora zasa na Ukrajine. Plánujem cestu do Charkova. Po návrate sa na vás všetkých v Adore zasa teším.