Ako začať znova ?

03/01/2026

27/12/2025

Bublina 🫧

Najprv to nebola búrka.
Skôr hmla.
Taká, ktorá sa pomaly vkráda do miestnosti, až si jedného dňa uvedomíš, že už nevidíš okno, len sivé steny okolo seba.

Úzkosť nerobí hluk. Ona rastie potichu.
Ako bublina, ktorú si človek pestuje bez toho, aby si to všimol.
Každou myšlienkou „musím“, každým strachom, každým nevypovedaným smútkom sa nafúkne o kúsok viac. A keď je dosť veľká, prestaneš cez ňu vidieť svet. Vidíš len jej vnútro.

Myslela som si, že som v nej sama.
Že nikto nevidí, čo sa so mnou deje.
Ale pravda bola krutejšia – všetci do nej videli. Videli mňa, úplne na dne, dezorientovanú, unavenú, zlomenú. Len ja som to nevidela. Ja som bola uväznená vo vnútri.

A tak som robila všetko.
Naraz.
Chaoticky.
S pocitom, že keď sa budem snažiť dosť silno, musí sa to rozpadnúť. Lenže čím viac som tlačila, tým viac sa miešal hnev s úzkosťou, únava so strachom, láska s panikou. Vznikla z toho masa emócií, ktorú nešlo uniesť.

Vtedy prišla fľaša.

Nie ako nepriateľ, ale ako záchrana.
Aspoň na chvíľu.

Alkohol má tú vlastnosť, že stiahne hluk v hlave.
Zrazu myšlienky stíchnu, telo sa uvoľní, duša si vydýchne. Na chvíľu máš pocit slobody. Dokonca radosti. Získaš falošnú odvahu, silu ísť ďalej, pracovať, fungovať, tváriť sa, že je všetko v poriadku.

Tá bublina sa na okamih zmenší.
A ty uveríš, že takto sa to dá.

Lenže alkohol nie je liek.
Je to hnojivo. 🌱

Keď vyprchá, bublina dostane ešte viac vzduchu. Narastie. A s ňou narastú aj myšlienky, ktoré boli len dočasne umlčané.
Nikto ťa nemá rád.
Si sama.
Tvoj muž ťa nemiluje.
Uteká od teba.

A keď to hlava a duša nezvládajú, riešenie sa zdá jednoduché – znovu to utopiť. Znovu stíšiť. Znovu si požičať kúsok pokoja, ktorý nepatrí tebe, ale chemickej reakcii v krvi.

A potom…
potom sa objaví niekto.

Milý.
Chápavý.
Pozorný.

Niekto, kto sa pýta, počúva a vidí ťa nie ako problém, ale ako človeka. A v tej chvíli sa v tebe rozsvieti niečo, čo si už dlho necítila – nádej. Myšlienka, že možno ešte existuje šťastie. Že možno ešte nie si stratená.

Lenže tá nádej neprichádza zo sily.
Prichádza z prázdna.

A tak sa z nej nestane záchrana, ale posledný klinec. Zničí to, čo ešte držalo pokope. Nie preto, že by si bola zlá. Ale preto, že si hľadala vzduch tam, kde bol len ďalší dym.

Dnes už viem pomenovať veci pravým menom.
Viem, čo bola úzkosť.
Viem, čo bola bublina.
Viem, prečo som robila to, čo som robila.

A hlavne – dnes už v nej nie som zavretá.

Vidím ju.
A keď ju vidíš, už nad tebou nemá tú istú moc.

🖤/ 🤍

05/12/2025

Som abstinujúca alkoholička
1.
Rok 2018 môj začiatok krásneho života zistila som že čakám dieťa s mužom , ktorého milujem a s, ktorým som začala žiť.
Bola som 9 mesiacov síce na rizikovom tehotenstve, keďže prvé dieťatko som potratila, ale dá sa povedať že bolo bezproblémové a krásne. 🙂 Bývali sme v dome s obrovskou záhradou. Dom bol na dedine takže tam bol pokoj. Bolo to pre mna nádherne miesto. Bol to rodičovský dom môjho partnera. Bývali sme tam spolu s jeho mamou. Spolunažívanie bolo taktiež kľudné a všetci navzájom sme sa mali radi a pomáhali si ☺️. Bola som rada že mám spoločnosť počas dňa kým bol partner v práci. Vecsinou času som trávila s jeho mamou alebo sama. Robil kuchár mimo mesto a keďže aj ja som vyučená kuchárka viem aká je to náročná práca a občas aj nevďačná. Keď mal voľný deň trávili sme ho po väčšine niekde pri vode 🙂Partner je rybár a to ke jediná jeho činnosť pri ktorej si vie vyčistiť hlavu a aspoň na chvíľku zrelaxovať. Nemal to jednoduché peniaze nám bolo treba takže bral veľa smien a do toho ešte moje tehotenské nálady 😜. Malú som prenášala už týždeň a bola som už nervózna a bolelo ma asi už všetko. Už som mala ísť na vyvolávačku takže som sa bála a bola stále podráždená. Ale našťastie sa na poslednú chvíľu mala rozhodla pýtať na svet sama. Mala som pocit že zo trvá večnosť a boli tam rôzne komplikácie, ale zvládli sme to .
Júny 2019 sa nám narodila nádherná dcérka. Najkrajší deň v mojom živote. Po pár dňoch v nemocnici nás pustili domov 🥰. Začal nám nový život v úlohách rodičov.
Niekto by povedal a žili šťastne až do smrti🔔
Ale nebolo tomu tak tu sa začína moja etapa kedy som začala boj s démonmi, ktorý vo mne narastali ale ja sim to nevidela. Keď ma človek len 1. Problém je to jednoduchšie a ľahšie sa s tým bojuje.
Teraz s odstúpim času viem že prvé čo prišlo bola DEPRESIA ( nevedela som čo to je ani to že to mám). Dlho som nevedela čo mi je alebo ako sa toho ako sa cítim mám zbaviť a bála som sa hovoriť o tom ako sa cítim. Tak som to dusila a zakrývala za falošné šťastie, aby sa o mna nebáli alebo aby sa nepýtali.
Časom sa pridala k tomu aj úzkosť a bol to vždy hrozný pocit cítila som sa veľmi zle ale stále som dokázala sa tváriť že som pohode 😊

27/06/2025

Povedať prepáč nie je vždy jednoduché

,,Sú chvíle, keď sa človek pozrie späť a až vtedy pochopí, koľko toho zničil…
Ale je ti aj to, koľko krásneho prežil. A práve preto píšem. Nie ako výčitku, nie ako prosbu-ale ako úprimné vyznanie ženy, ktorá miluje ktorá, našla odvahu povedať ti všetko čo v sebe tak dlho dusila.

Najkrajšie chvíle môjho života boli tie, keď sme boli spolu ako rodina. Ty, ja, naša malá dcérka -> náš malý zázrak. Pamätáš ? Smiech, prvé kroky, večery keď sme ju uspáváli, ako keby sa svet zastavil. Vtedy som bola šťastná. Vtedy som verila že to bude navždy. Ale nič netrvá navždy.

Prišla búrka. Temnota, ktorú som najprv ja nevidela… Alebo nechcela vidieť .
Choroba ktorej meno som odmietala vysloviť.
Chorá ktorú, som odmietala prijať.
Alkoholizmus.
Rok môjho pekla. Rok počas ktorého som nebola dobrou partnerkou, a čo je pre mňa najťažšie - ani dobrou matkou…

Bola som zlomená, zahľadená do seba, utopená vo vlastnom strachu, hanbe a závislosti. Nevidela som, vás ničím. Nedokázala som vám dať to, čo ste si zaslúžili.

A napriek všetkému si tu bol ! Ty. So svojím močaním, svojou bolesťou so svojimi očami, ktoré ma prosili. A ja ? Stále sim len viac sklamávala a upadala na väčšie dno.

Potom prišlo rozhodnutie. Liečba. Tri mesiace môjho očistca. Tri mesiace sĺz, kričania, odpúšťania, prekýšľania. Až tam sim sa konečne pozrela pravde do očí. Bola zo najťažšia vec v mojom živote.
Dnes ale viem že to bolo potrebné .

Teraz by sim to nazvala rajom. Nie v zmysle že všetko je dokonalé. Ale v tom, že som čistá.
Viem že táto cesta nikdy nekončí, ale dnes opäť viem kto sim.
Našla som opäť samú seba a vrátila farby späť do života plného temnoty úzkosti a depresie.
Tak isto viem čo pre mna znamenáš ty ! Čo pre mňa znamenáte vy!

Ospravedlňujem sa ti. Za všetko. Za tie dni keď si ma potreboval a ja som sa ti vzďaľovala. Za to že som ta vystavila bolesti, ktorú si si nezaslúžil. Za to že som nebola ženou, ktorou som sľúbila byť.

Napriek tomu, jediné čo cítim k tebe je láska.
Nie zúfalá, nie plná výčitiek, ale čistá, tichá a hlboká. Viem že ťa stále milujem.
A viem že nikdy to ináč nebude. Neviem a ani nemôžem zo zmeniť
Teraz viem že by som si ťa vážila oveľa viac ako kedykoľvek predtým, ak by sim ešte niekedy dostala tú šancu…

Nehovorím že sa musíme vrátiť tam, kde sme boli. Viem že niektoré rany, sa hoja dlho.
Ale ak by si niekedy pocítil, že by sme mohli začať odznovu- nie tam kde to skončilo, ale tam kde sa naše duše opäť stretnú —> ja tu budem navždy. “

Pre teba, ❤️pre nás, 💗 pre nádej ❤️‍🩹