09/06/2026
Bilancujem...Preberám staré fotky a videá.Medzi knihami na poličke som objavila školský časopis...Psíky spia-je už veľa hodín,ale ja viem,že o chvíľu si zoberiem dáždnik a pôjdeme ešte raz von.Aby sa im dobre spalo a netlačili ich brušká.Posledné canisterapie som dala so zaťatými zubami...Musela som sedieť na malých detských stoličkách-čo najbližšie k zemi,k deťom a psíkom.Zradilo ma koleno a neviem,čo ma čaká v blízkej budúcnosti.Všetko rozhodne včerajšia MR.Chcem sa s vami podeliť o naše začiatky v canisterapii niekoľkými fotkami.Písal sa rok 2018.Dva roky pred covidom,obdobím,ktoré odhalilo veľa ľudských charakterov a vybralo si za obeť celosvetovo mnoho-mnoho ľudských životov...A tak chcem poďakovať všetkým...deťom, pedagógom, deťom s PAS a ich obetavým rodičom-kde sme pôsobili najdlhšie a to i v čase covidu,sestričkám a sociálnym pracovníkom v DSS, všetkým starkým,ktorí za tie roky pomaly odchádzali ako lístie na jeseň,študentom medicíny,z ktorých je už väčšina z nich lekármi a ktorým sme mohli ukázať i alternatívny spôsob terapie, ale hlavne Molly a Erinke,bez ktorých by nič nebolo.Za ich neskutočnú trpezlivosť,lásku,šibalstvá,poslušnosť i všetku tú odovzdanú pozitívnu energiu.Byť canisterapeutkou bolo jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote.Teraz musíme všetky tri oddychovať.Sme už takmer o 10r staršie ako na začiatku našej cesty...Tak uvidíme,či v septembri nastúpime v plnej zostave, skončime, alebo obohatíme náš tým o nového člena.....Každá z týchto troch možností je veľmi reálna.