09/06/2026
Nesiete si so sebou nevysvetliteľný pocit úzkosti? Máte problém dôverovať ľuďom alebo vás v partnerskom vzťahu vykoľají aj banálna hádka? Keď sa pýtate prečo, nenachádzate odpoveď. Tá sa však často skrýva v našej minulosti – v podobe potlačených traúm z detstva.
Ľudská psychika má geniálny obranný mechanizmus. Keď dieťa zažije situáciu, ktorá je pre jeho emočnú kapacitu príliš zraňujúca (odmietnutie, emocionálny chlad, zanedbávanie), mozog spomienku „odstrihne“ a uzamkne do podvedomia. Tento proces sa nazýva vytisnutie alebo disociácia. Pre dieťa je to v danom momente otázka psychického prežitia.
Hoci myseľ na udalosť „zabudne“, naše telo a nervový systém nezabúdajú nikdy. Potlačená trauma zostane zapuzdrená a v dospelosti sa hlási o slovo cez symptómy, ktoré si s detstvom na prvý pohľad nespájame.
Najčastejším prejavom sú emočné spúšťače. Sú to situácie, kedy banálny podnet v prítomnosti – napríklad partnerov unavený tón hlasu – vo vás prebudí obrovskú vlnu paniky či hnevu. Nereaguje vaša dospelá verzia, ale zranené dieťa vo vašom vnútri, ktorého stará rana bola práve zasiahnutá.
Vytesnaná trauma sa podpisuje aj na vzťahoch. Prejavuje sa ako strach z intímnosti (nepustenie si ľudí k telu), úzkostná závislosť od partnera, alebo ako syndróm dokonalého človeka (people-pleasing) – neustála potreba vyhovieť všetkým, pretože dieťa v nás si pamätá, že lásku si muselo zaslúžiť bezproblémovosťou.
Spracovanie potlačených traúm je proces, ktorý si vyžaduje bezpečné prostredie. Psychoterapia umožňuje tieto zamknuté emócie pomaly priniesť na svetlo, prežiť ich po boku odborníka a prepísať staré vzorce. Uzdravenie neznamená, že na minulosť zabudnete, ale že minulosť stratí moc nad vašou prítomnosťou.
