05/09/2026
Niektoré bolesti sa nedajú preskočiť. Musíme ich prežiť.
Smútok si nevyberá čas.
Neprichádza vtedy, keď sa nám to hodí, ani neodíde len preto, že už by sme chceli byť konečne v poriadku.
Niekedy príde po strate človeka.
Inokedy po konci vzťahu, priateľstva, domova, sna, istoty alebo života, ktorý sme si tak veľmi predstavovali.
A nech stratíme čokoľvek, bolí to.
Možno navonok fungujeme.
Vstávame, pracujeme, rozprávame sa s ľuďmi, smejeme sa, plníme povinnosti.
Ale vo vnútri sa odohráva niečo, čo nikto nevidí.
A často máme pocit, že musíme byť silní.
Že už by sme mali byť dávno za tým.
Že nemáme právo sa k tomu vracať.
Ale máme.
Aj smútok si treba odžiť.
Treba si dovoliť plakať, keď slzy prídu.
Treba si dovoliť priznať, že to bolí.
Treba si dovoliť povedať: „Dnes to nezvládam.“
Pretože to, čo v sebe potláčame, nezmizne.
Len to zostane niekde hlboko a čaká na chvíľu, keď si nájde cestu von.
Nemusíme byť silní každú sekundu.
Nemusíme sa usmievať len preto, aby ostatní nemuseli vidieť našu bolesť.
Niektoré veci jednoducho potrebujú čas.
Nie na zabudnutie… ale na prijatie.
A možno jedného dňa zistíme, že už neplačeme preto, že by nám bolo všetko jedno.
Plačeme preto, že sme si dovolili konečne precítiť to, čo sme tak dlho držali v sebe.
Smútok nie je hanba.
Slzy nie sú slabosť.
A zlomené srdce nepotrebuje napomenutie, ale čas, pokoj a pochopenie.
Čokoľvek sme v živote stratili, máme právo za tým smútiť.
Nemusíme sa ponáhľať.
Nemusíme predstierať, že sme v poriadku.
Niektoré bolesti treba jednoducho prežiť…
až kým jedného dňa nezistíme, že už ich nenesieme tak ťažko ako predtým.
Nie preto, že sme zabudli.
Ale preto, že sme sa naučili žiť aj s tým, čo nám navždy chýba.
Poradenstvo - osobný rozvoj |Mgr. Dominika Nociarová 🤍
