29/09/2026
Niektorým správam sa dnes deti a dospievajúci prakticky nedokážu vyhnúť. Dozvedia sa o nich v škole, od kamarátov, na sociálnych sieťach. Niekedy o nich začnú hovoriť sami, inokedy nie. To však neznamená, že nad nimi nepremýšľajú alebo že v nich nevyvolávajú strach či neistotu.
Ako rodičia pritom nemusíme mať pripravené dokonalé odpovede. Dôležitejšie je byť dostupní a vytvoriť priestor, aby sa dospievajúci mohol opýtať alebo povedať, čo prežíva.
Najskôr sa opýtajte, čo už vie.
„Počul/a si o tom, čo sa stalo?“ alebo „Rozprávali ste sa o tom v škole?“ Zistíte tak, aké informácie sa k nemu dostali, ako im rozumie a čo si z nich odniesol.
Hovorte pravdivo, ale primerane veku.
Dospievajúci sa k informáciám väčšinou dostanú aj bez nás. Ak niečo nevedia doma, často si to dohľadajú na sociálnych sieťach alebo sa o tom dozvedia od rovesníkov. Preto nemá význam nepríjemnú skutočnosť zatajovať alebo prikrášľovať. Odpovedajte pravdivo, pokojne a bez zbytočných detailov. A ak niečo sami neviete, pokojne povedzte: „Neviem.“ Je to lepšie ako ponúknuť vysvetlenie, ktorým si nie ste istí.
Nehovorte iba vy – skúste najmä počúvať.
Dospievajúci často nepotrebuje dlhé vysvetľovanie ani poučenie. Môžete sa opýtať: „Čo si o tom myslíš ty?“, „Čo ťa na tom najviac znepokojilo?“ alebo „Je niečo, čo ti odvtedy chodí po rozume?“ Niekedy potrebuje predovšetkým povedať, čo počul, čoho sa zľakol alebo čo mu na celej situácii nedáva zmysel.
Nezľahčujte jeho strach.
Veta „Nemáš sa čoho báť“ nemusí veľmi pomôcť. Niekedy úplne stačí: „Chápem, že ťa to mohlo vystrašiť.“ Po závažnej udalosti je prirodzené, že dospievajúci začne viac premýšľať aj o vlastnom bezpečí.
Rešpektujte aj to, keď sa o tom nechce rozprávať.
Nie každý spracováva náročné udalosti rozhovorom. Dajte mu najavo, že o téme viete a že ste k dispozícii, ak bude chcieť hovoriť. Netreba ho do rozhovoru nútiť ani sa opakovane pýtať, či je „v poriadku“.
Nemusí vidieť všetko.
Na sociálnych sieťach sa veľmi rýchlo objavujú videá, fotografie, dohady aj neoverené informácie. Opakované sledovanie záberov a vyhľadávanie ďalších detailov môže pocit ohrozenia a úzkosť ešte zosilňovať. Niekedy je dobré telefón jednoducho odložiť a k ďalším správam sa už nevracať.
V nasledujúcich dňoch si všímajte, či sa niečo nemení. Dospievajúci môže byť podráždenejší, horšie zaspávať, opakovane sa k udalosti vracať, viac sa uisťovať alebo mať obavy ísť do školy. Krátkodobá reakcia na náročnú udalosť ešte nemusí znamenať, že sa deje niečo vážne.
Nie každá úzkosť potrebuje odbornú pomoc. Ak však strach alebo úzkosť neustupujú, zosilňujú sa alebo začnú zasahovať do spánku, školy, vzťahov či bežného fungovania, je vhodné obrátiť sa na odborníka. Obrátiť sa môžete napríklad na školského psychológa, centrum poradenstva a prevencie (CPP) alebo psychológa či psychoterapeuta.
V MIND centre poskytujeme psychoterapeutickú pomoc deťom, dospievajúcim aj dospelým.
www.mindcentrum.sk
