19/06/2026
Popri svojej práci sa stretávam aj s ľuďmi, ktorým do života vstúpila vážna diagnóza.
Zo dňa na deň sa zmeni všetko.
Vtedy je okolo človeka celý tím odborníkov.
Lekári, psychológovia a ďalší profesionáli robia obrovský kus práce a pomáhajú zvládnuť to.
(Bohu vďaka za vedu a za 21.storočie vôbec)
Popri všetkých vyšetreniach, liečbe a rozhodnutiach sa však odohráva ešte jedna cesta, ktorá sa nedá zachytiť v lekárskej správe.
Mení sa samotný Človek.
Tieto príbehy si ma nachádzajú znovu a znovu.
Nikdy som ich cielene nevyhľadávala.
Život ich jednoducho prinášal do mojej cesty.
Len prijímam, všetci sme v určitej ,,službe,,…
Kedysi, v 18tke ma život zastavil spôsobom, ktorý by som si nikdy nevybrala.
Pamätám si, že po odchode z nemocnice som bola unesená z obyčajných vecí.
Zo stromov, oblakov a krásy prírody z okna auta. Bol skorý január a ja som sa na to všetko pozerala s úžasom, akoby som svet videla prvýkrát.
To, čo som predtým považovala za samozrejmosť, mi zrazu pripadalo nádherné.
… a oveľa častejšie hovorím ľúbim ťa, ďakujem.
Pochopila som, aké vzácne je mať možnosť tieto slová vôbec povedať.
Zmenil sa však aj môj pohľad na ľudí a vzťahy. Kedysi som mala potrebu vysvetľovať, obhajovať sa, zachraňovať vzťahy za každú cenu alebo zostať v rozhovoroch, ktoré nikam neviedli.
Dnes viem, že niektoré boje netúžim vyhrať a niektoré diskusie netúžim dokončiť.
Jednoducho som pochopila, že pokoj, energia a čas sú príliš vzácne na to, aby som ich míňala v bojoch ega, manipulácii alebo potrebe mať posledné slovo.
Z úcty k vlastnému životu.
Možno práve preto si ma nachádzajú ľudia, ktorí prechádzajú vlastnou búrkou. Ono to tak býva. Všetko sa pre niečo deje alebo …
Bez minulosti by nebola prítomnosť.
Existujú obdobia, keď nie je čo koučovať.
Keď človek čaká na výsledky, bojuje o zdravie, učí sa žiť s neistotou alebo sa prvýkrát pozerá do očí vlastnej konečnosti…
V takých chvíľach nepomáha ďalší cieľ ani lepšia stratégia.
Pomáha človek.
Myslím si, že ľudia, ktorí sa stretli s vlastnou konečnosťou, sa navzájom nejako spoznajú.
Ani nie podľa slov. Ale podľa očí a zvláštneho pokoja.
Vtedy nie som kouč, veď čo v tej chvíli nakoučujete? Nič.
Som len človek, ktorý vie, že aj z miest, kde sa zdá, že sa všetko rozpadá, môže viesť cesta ďalej.
Počas rokov som stretla mnoho ľudí, ktorí sa uzdravili a vrátili sa k svojim rodinám, práci, plánom a snom.
Je to záhada medzi nebom a zemou …
Mám zimomriavky.
Títo ľudia sú nesmierne vzácni.
Prinášajú rovnováhu.
Pripomínajú nám, že život sa neskladá len z cieľov a výkonov, ale aj z obyčajných chvíľ, ktoré si často uvedomíme až vtedy, keď nám na okamih hrozí, že o ne prídeme.
Moje jazvy nikdy nezmizli.
Kedysi som si myslela, že ich čas vymaže.
Teraz sú pre mňa pripomienkou viery, nádeje a všetkých ciest, ktoré sa kedysi zdali nemožné.
Sú moje najvzácnejšie medaily… ❤️
Ps: aj príbehy, ktoré vyzerajú beznádejne, môžu pokračovať ďalej …
Pokojný deň všetkým…
A ďakujem.
K.
